Detstvo prežil v rodine, kde bolo najprirodzenejšie hovoriť po rusínsky. Reálnu chudobu pozná z pobytu v Sovietskom zväze, na roky, ktoré prežil v Kyjeve, však nedá dopustiť. Hoci miluje divadlo, patrí najmä televízii.
Dnes je MICHAL HUDÁK jedným z najvyťaženejších a najobľúbenejších zabávačov. Nevládzem rozprávať, a to idem ešte robiť upútavky – priznal miernu zdravotnú indispozíciu pred rozhovorom.
O svojich spomienkach a túžbach sa však nakoniec rozhovoril. Trochu chrapľavo, ale s chuťou.
Zachrípnutý hlas pôsobí viac sexi, dávate si na tom záležať?
"Ani nehovorte, raz som robil jeden rozhovor pre študentský časopis Mladý miništrant, ani neviem, či ešte existuje, bolo to už aj pred trinástimi rokmi. Ale vtedy som fungoval úplne inak ako teraz.
Prišli za mnou chlapci, chceli sa rozprávať o relácii Vyvolení, teda presne o programe, ktorý som vtedy moderoval a ktorý katolícka a biskupská partia úplne zatratila. Skoro som odpadol, keď sa ma opýtali: A ako sa staráte o svoj hlas? Hovorím im – jój, chlapci, fakt to chcete počuť? Oni, že jasné. Nuž, starám sa oň každý deň, fajčím veľa, málo spím, požívam chladené alkoholické nápoje. Chlapci len čumeli."
Použili vašu odpoveď?
"Ani neviem, ale poslali mi nálepku mladého miništranta aj výtlačok novín. Dúfam, že som ich nenaviedol na zlé cesty."
Ako silvestrujú Rusíni?
"Predovšetkým silvestrujú trinásteho januára, sú naviazaní na juliánsky kalendár. Napríklad ja budem v tom čase práve v Prešove moderovať ples, takže budem medzi svojimi. Ale je to pre mňa skôr symbolická záležitosť, s rodinou oslavujeme Vianoce aj Silvestra tak ako väčšina ľudí. Najmä kvôli deťom."
Držať krok s gurážou Rusínov asi nie je ľahké. Vy ste medzi nimi začali aj ako herec. V čom vás nasmerovali?
"Začal som ešte v Ukrajinskom národnom divadle, kde sa kedysi hralo iba po ukrajinsky, tak to bolo nastavené z východných gubernií. V starom režime ešte rusínska národnosť oficiálne neexistovala, hoci naša komunita na východe Slovenska žila.
Keď sa v roku 1989 zmenil názov na Divadlo Alexandra Duchnoviča, konečne sa vytiahol pomyselný štupeľ a my sme mohli začať hrať divadlo v rusínčine, teda v jazyku, ktorý je mi prirodzený, s ktorým som sa narodil a v ktorom doteraz rozmýšľam. Vtedy sa v našom divadle chytili divadelníci ako Miloš Karásek, Blaho Uhlár aj nebohý Vasiľ Turok – dramaturg a môj učiteľ slovenčiny a mnohí ďalší.
Vzhliadal som k nim ako k polobohom, doteraz považujem mnohé ich veci za zlomové, novátorské a odvážne. Ocitol som sa v správnej chvíli v dobrých rukách, takže moje herecké smerovanie sa už nedalo zvrátiť. Ešte predtým ho však nasmerovalo štúdium herectva v Kyjeve."
V čom to podporilo váš svetonázor?
"Tie štyri roky, čo sa týka profesie, skúseností aj rozhľadenosti vo svete, by som prirovnal k psím rokom, každý pre mňa znamenal sedem. Ale bolo to s prestávkou, keď som si v novembri 1989 „odskočil“ na istý čas domov urobiť revolúciu."
Ako vás v kyjevskej škole pred pádom železnej opony prijímali?
"To bolo dosť komplikované. Nás, študentov z Československa šifrovali podľa skratky ČSSR ako občanov Československej sovietskej socialistickej republiky, čiže mali pocit, že sme zväzová republika ZSSR a že najlepšia sovietska motorka je Jawa a najlepšie sovietske auto Tatra.
Zažil som tam prelomové roky – režim s prezidentmi Andropovom, Černenkom aj Gorbačovom a rozkvet sivej ekonomiky."
Bol to veľký rozdiel, keď ste sa tam vrátili už ako občan slobodnej krajiny?
"Predovšetkým nás vnímali nielen pedagógovia, ale aj stranícke štruktúry, napríklad dekan pre zahraničných študentov, ktorý bol reálnym príslušníkom KGB a dozeral na to, aby sme nevyvolávali nejaké uvoľnené nálady. Cítili sme obrovské tlaky a stále boli nejaké kontroly.
Zároveň sme však na našom konzuláte spoznali veľmi príjemnú partiu ľudí, ktorá nás podporovala. Hral som v troch kapelách, často nás využívali na rôzne kultúrne programy. Zároveň som s hrdosťou a dobrým pocitom dával v škole najavo všetkým, že nevyhnutne nemusím absolvovať rektálnu speleológiu z dejín komunistickej strany ZSSR alebo z marxisticko-leninskej teórie kultúry.
“Nechcem tu hodnotiť, čo je komerčné a čo nie. Viackrát som už zažil, ako niekto z brandže tvrdil, že v seriáloch či v reklamách nebude účinkovať, lebo je to herecké dno. A po čase zrazu jeho tvár vidím v niečom, čo k jeho vyhláseniu vôbec nesedí.
„
O to zásadnejšie som začal vnímať profesijné predmety – javiskovú reč, pohyb, tanec, spev. V bežnom živote bolo evidentné, že tamojší ľudia nás začali vnímať ako západných susedov."
Ako sa to prejavovalo?
"Napríklad, keď sme stáli v dlhočizných radoch pred obchodmi, lebo nikde nič nebolo dostať, jednoducho som ukázal zelený československý pas a mohol som ísť dopredu. Predavačky ma hneď začali variť, že majú krásne dcéry a nech si niektorú vyberiem, že mi ju dajú. Prejsť cez hranice do Československa bolo pre nich životným snom."
Vy ste si, pochopiteľne, radšej užívali slobodu.
"Veď to bolo prirodzené, typický študentský život. Napríklad keď sme sa z návštevy doma vracali s bratom do školy, cestovali sme vlakom Dukla, ktorý šiel z Prahy cez Kyjev až do Moskvy.
Vykúpili sme tam všetko české pivo a s plnými ruksakmi sme odchádzali na internát, kde nás potom chodili kontrolovať komsomolské hliadky a keď u niekoho našli nejakú, hoci aj prázdnu fľašu, letel zo školy."
