BRATISLAVA. Svet ťa možno zabudne, ale tvoj nevlastný syn a večný kamarát Otík nikdy! Na bielej stuhe zlatým písmom, s bielymi kalami.
Tak si János Bán predstavil veniec, ktorý by rád a oddane položil ku katafalku svojho dlhoročného priateľa a filmového parťáka Mariána Labudu.
Slovenské národné divadlo sa s maďarským hercom, dobre známym z ich spoločného účinkovania v kultovej komédii Vesničko má středisková, spojilo hneď po jeho smrti 5. januára. Oznámilo Jánosovi Bánovi termín rozlúčky v sále Činohry SND, ten však s poľutovaním skonštatoval, že z pracovných dôvodov sa dostaviť nemôže.
Smrť Mariána Labudu ho veľmi zaskočila. Zachytila ho minulý piatok tesne pred večerným predstavením. Odvtedy stál každý večer na javisku a ťažko sa mu sústreďovalo, povedal v pondelkovom telefonickom rozhovore pre denník SME. Že sa s realitou bolestivo vyrovnával, len potvrdil jeho ďalší telefonát do redakcie na druhý deň.
Zavolal, aby poprosil, či by mu denník SME pomohol s vybavením venca a doručil ho na rozlúčku v jeho mene. Situácia sa však napokon na ďalší deň vyvinula ešte inak: Jánosovi Bánovi sa podarilo zrušiť svoj dopoludňajší program v Budapešti a s Mariánom Labudom sa prišiel rozlúčiť osobne.
Sila fúzov
Je rovnako dojímavé, ako dôležité vidieť, že medzi priateľmi a blízkymi ľuďmi Mariána Labudu sú stále ľudia, ktorí Jánosa Bána spoznávajú a srdečne sa s ním porozprávajú.
On sám, ako sa priznal, pocítil opäť intenzívne blízkosť našich kultúr, hoci ich rozdeľujú celkom odlišné jazyky.
Pri rozlúčkových zostrihoch Labudových vynikajúcich hereckých kreácií sa mu vynárali autori, postavy a jeho vlastné divadelné a filmové úlohy a spomenul si aj na ich spoločnú vášeň – vinohrad. Obaja majú navyše synov – hercov a obaja mali príležitosť zahrať si s nimi v úlohách šitých na telo.
Ktovie, čo by dal János Bán za to, keby mohol tomu prísnemu, občas zlostnému fúzatému šoférovi, no človeku dobrého srdca, opäť vysypať do polievky celú soľničku. Možno je zbytočné utápať sa v nostalgii, no isté je, že týchto dvoch hercov, ktorí si v závere slávneho filmu napokon vykračujú rezkým krokom v ústrety budúcnosti, treba v ich étose nasledovať.
Spoločný obraz
János Bán o Labudovi: Pávek a Otík boli v Amerike najväčšími humoristami Čítajte Herec, priateľ, kolega, hlava milujúcej rodiny. Človek, ktorý vedel skúšať sám seba a svoje okolie dostať. Pán situácií, výnimočný zjav hereckého umenia.
„Nemal problém prijať ani menšiu či malú rolu, každú dokázal stvárniť s plným nasadením,“ povedal o ňom v úvode rozlúčky pred plnou sálou.riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský. Jeho prejav osobne doplnilo viacero významných umelcov a spoločne tak vytvorili emotívny a výstižný obraz herca, ktorý vo svojom živote stvárnil desiatky skvelých filmových aj divadelných úloh.
Urputne a s láskou
Jeho kolega a priateľ Martin Huba o ňom prezradil, že ako urputne sa im dokázal odovzdať, tak rád aj liezol na tatranské štíty. Bol schopný dokonca robiť to navzdory prírode. Milan Kňažko zase priznal, čo Mariánovi za žiadnych okolností nahlas povedať nemohol, lebo sa bál, že by ho vysmial: že ho má naozaj rád tak veľmi ako vlastného brata.
Emília Vášáryová objala jeho auru úsmevom, pretože spomínať naňho chce len takto. A Bolek Polívka ho pozdravil ako osudový priateľ z maringotky. V nej si vraj raz navzájom vyjasnili, kto tu má komu čo v živote závidieť, keď jeden je chudý a vysoký druhý malý a tučný.
Že Marián Labuda bol hlboko rozmýšľajúci tvorca, pripomenul Dušan Jamrich práve v súvislosti s denníkom SME, kam istý čas herec prispieval svojimi stĺpčekmi. Bol na túto spoluprácu hrdý.
Byť v blízkosti Mariána Labudu bolo želaním mnohých českých, slovenských aj zahraničných umelcov. Chceli byť pri tom, ako svoju plachosť premieňa na veľký pestrofarebný obraz, na smiech aj drámu zároveň, ako vie podržať aj podať. Malo to pre nich cenu vlastnej podoby.
Povedali o Mariánovi Labudovi
Marek Majeský, herec:
Spolu s jeho synom Majom som v roku 1996 nastúpil do nitrianskeho divadla ešte ako mladý, neskúsený herec. Počas dvadsiatich rokov, čo sme spolu hrávali, som mal možnosť spoznať sa bližšie aj s Mariánom Labudom starším, rád sa prišiel vždy na nás pozrieť.
Naposledy to bolo len pred pár týždňami v divadle Aréna, kde sme s Majom opäť spolu účinkovali. Jeho otec si nás prišiel ´vypapať´ do šatne pred premiérou aj počas pauzy, sadol si k nám a zabával sa na našich rozpakoch aj na tréme. A nakoniec nás úprimne pochválil, lebo on bol človek úprimný, otvorený, priamy. Okrem toho bol obdarený talentom a pobozkaný múzou, to z neho musel každý cítiť.
Veľmi svojsky vedel ľuďom naznačiť aj to, že patria k jeho vyvoleným. Raz, keď sme sa pripravovali na predstavenie Macbetha, v ktorom som po jeho boku účinkoval, mi tak pošepkal – poď sem, pozri, uvidíš, čo sa stane. Otvoril dvere na šatni a s tým svojím darom reči a špecificky nahnevaným hlasom zakričal na celé veľké nitrianske divadlo: kostymérky, kde ste, nástup, čo to má znamenať! Potom zabuchol dvere, spiklenecky sa na mňa pozrel a zahlásil: a teraz uvidíš, aká kuca paca nastane. Tak aj bolo. Zo svojej aury si dokázal nevyspytateľne uťahovať.
Andy Hryc, herec:
Na Mariánovi som si vážil jednu podstatnú vec – naučil ma pokore. Bol to on, kto sa o mňa postaral, keď som ako sebavedomý chlapec prišiel z Košíc do Bratislavy. Pôsobil som na voľnej nohe a hosťoval som na Novej scéne, kde vtedy pôsobil.
Práve vďaka nemu som sa stal jej stálym členom. Vedel aj prakticky rozmýšľať a mal svoje autority, ktoré presvedčil, že bude lepšie prijať ma, ako mi platiť honoráre z balíka takzvaných ostatných osobných nákladov. Z nich sa totiž platili aj odmeny pre zamestnaných hercov a stalo sa, že som ako hosťujúci herec na Novej scéne mal niekedy vyšší honorár než tí, čo tam mali plat prvej triedy.
Nezabudnuteľnú spomienku naňho mám aj v súvislosti s dnes už neexistujúcim Rádiom Twist, ktorý svojho času robil veľký projekt – Tolkienovho Pána Prsteňov. Marián Labuda v ňom hviezdne účinkoval.
