Nechcem typizovať a uvádzať muža ako toho veľkého, silného, ktorý chráni, a ženu ako tú, ktorá potrebuje ochranu. Cieľom je nájsť lásku, porozumenie
Rozprávate sa aj vy často o tom, kto s kým žije, aké koho postretlo šťastie či nešťastie, čo sa v takom či onakom vzťahu udialo? Každý z nás občas prežíva vzťahové krízy i eufórie a hľadá cesty z bludiska lások a sklamaní. Ak sa k tomu pridá vôňa kávy a francúzsky šarm, máte postarané o príjemný zážitok. Francúzska autorka Agnes Martin–Lugand vás vtiahne do svojich príbehov, pretože sú také obyčajne ľudské.
Príbeh Diane je príbehom aj o tom, ako prekonať smútok po smrti najbližších. Je to ťažká, ale veľmi ľudská téma. Dokážeme rozumom prekonať bolesť? Ste nielen autorka románov, ale aj psychologička...
Nedokážeme. Nemyslím si, že bolesť zo smrti sa dá rozumom prekonať, je to smútok, ktorý treba prežiť, precítiť, nikdy neprebolí, ale je dôležité sa s ním naučiť žiť. Je to dlhotrvajúci proces a človek potrebuje získať odstup od takejto traumatizujúcej situácie. Bolesť by sme nemali racionalizovať, pretože tým ju len zatláčame do úzadia a ona kdesi v nás žije. Musíme jej dať priestor a začať akoby od začiatku. Čas ju môže zmierniť, môže prísť nová nádej, nový život.
Strata milovaného partnera a strata dieťaťa visia ako tieň nad životom Diane. Aj keď nájde znova čosi ako vášnivú lásku a dokonca chce začať aj nový život, vždy tam ten pocit straty zostáva. Kde ste brali inšpiráciu, vzor, odkiaľ ste čerpali príbeh? Sú Diana, Felix a ďalší zrkadlami živých ľudí?
Nepovedala by som, že postavy z môjho románu predstavujú skutočné zážitky a skutočných konkrétnych ľudí. Ani z bližšieho, ani zo širšieho okolia, takže sa tam nikto konkrétny nespozná. Sú to čisto postavy z mojej hlavy. Vychádzala som zo špekulatívnej otázky, ktorú som si sama položila. Čo by sa stalo, keby som prišla o svojho manžela a svoje deti, respektíve dieťa, pretože v čase tvorby môjho prvého románu som mala iba staršieho syna. Asi by som tiež odišla tak, ako to urobila Diane, hrdinka mojej knihy, niekam ďaleko od miesta, kde som žila s rodinou. Žiadna z mojich postáv neexistuje, nežijú a nikdy som ich nestretla. Hoci by som ich stretla rada, rada by som mala takého Felixa vo svojom živote. Sú to skôr charaktery, ktoré občas v živote stretávame. Či chceme, alebo nie. Pri tvorbe Diane, postavy z prvého románu, som sa pýtala, s kým to chcem rok žiť vo svojej vlastnej hlave? Ale s postavami žijem a nosím ich stále v hlave, takže ich tvorím také, aby som s nimi dokázala ten rok prežiť.
Príbeh vašich prvých dvoch kníh sa krúti aj okolo kaviarne. Čím sú pre vás francúzske kaviarne? Čo znamenajú pre ľudí, ich psychológiu, kultúru?
Káva a kaviarne sú neoddeliteľnou súčasťou života vo Francúzsku. Pijeme kávu ráno, dopoludnia, na obed, večer. Ale kaviarne sú najmä miestom stretnutí, či už s priateľmi, alebo s pracovnými partnermi. Niekedy síce človek vypije kávu narýchlo, ale najdôležitejšie na káve a kaviarňach nie je káva, ale možnosť stretnutia s ľuďmi, možnosť oddychu, rozhovoru, vytvárania spoločenských vzťahov či riešenia problémov. Nad kávou sa dá diskutovať a je to v prípade sporov tak trochu neutrálne územie. Káva môže predstavovať aj závislosť, napríklad ja si bez kávy neviem predstaviť život a pijem jej denne veľmi veľa. Káva a kaviareň predstavuje vo Francúzsku rituálne miesto, nájdeme ich všade a pri mnohých zlomových situáciách v živote predstavujú miesto kontaktu, prechodu, zmeny i zastavenia sa.
Vy ste začínali ako „internetová“ spisovateľka. Vnímate rozdiely medzi textom pre internet a knižnou podobou? V čom sa tie rozdiely skrývajú?
Ak začínate písať príbeh na internete, nespolupracujete so žiadnym vydavateľom. Je to jediný rozdiel, iné ani nevidím. Ale vydavateľ vie knihe pomôcť. Autori, ktorí svoje knihy publikujú najprv elektronicky, postupne vydávajú knihy aj v tlačenej podobe a naopak, to, čo sa stane súčasťou papierového sveta, si nájde cestu aj do toho elektronického. Vo Francúzsku dominuje papierová kniha nad elektronickou, ale dnes sa to už nemusí rozdeľovať. Dôležité je, aby ľudia chceli čítať. A to zatiaľ chcú. Čítanie je dôležité, pretože nám otvára nové svety, ale aj nastavuje zrkadlo tým našim. Dáva nám otázku: ako by som sa zachovala ja?
Ďalší váš román, ktorý vyšiel v slovenčine, Ľutujem, nemám čas, zasa vystihuje to naše divoké obdobie a honbu za profesionálnou kariérou, v ktorej zabúdame na vzťahy, ľudí, úsmevy, lásku. Príbeh Yael a Marca otvára otázku: v akých časoch to žijeme, keď nemáme kedy smiať sa?
Námetom tejto knihy bola myšlienka, že život sa nerovná práca. A toto je ten príbeh, ktorý som chcela v románe rozpovedať a do detailov opísať. Hlavná hrdinka Yael je vorkoholička, Marc zasa žije akoby v minulosti. Snažila som sa konfrontovať tieto dva svety. Chcela som ukázať, aké ťažké je dostať sa z koľají toho, čo žijeme. Yael dostáva možnosť vyvliecť sa zo svojej závislosti od práce. Chcela som, aby si hlavná hrdinka uvedomila, že láska jej nebráni byť výkonnou a dobrou v práci, ale práve naopak, môže jej pomôcť. Chcela som ukázať aj čitateľom, že občas je nutné povedať si Stop! Práca nie je celý môj život. Dávam si prestávku.
Vaše knihy nastoľujú aj otázku postavenia ženy dnes. Príliš slobodná, príliš emancipovaná Yael zisťuje, že toto nie je ten pravý život. Diane rovnako vníma potrebu žiť po boku niekoho, koho by milovala. Sme vo svete, kde po výkyve veľkej rovnoprávnosti a vyrovnania úloh muža a ženy prichádzame späť k tomu, že muž má byť tým, ktorý dáva bezpečie, a žena tou, ktorá chce byť chránená a potrebuje sa o niekoho oprieť?
Otázka položená mužom a zodpovedaná ženou... Nepovedala by som, že Yael potrebuje byť chránená. Nehľadá pocit bezpečia, skôr hľadá niečo, čo by jej pomohlo byť ľudskou. Nie je to len ľudskosť vo vzťahu k mužovi, ale aj k svojej rodine, priateľom. Je pravda, že moje knihy riešia problém vzťahu muža a ženy, ale nechcem typizovať a uvádzať muža ako toho veľkého, silného, ktorý chráni, a ženu ako tú, ktorá potrebuje ochranu. Cieľom je nájsť lásku, porozumenie. Všetci túžime po láske a chceme byť milovaní. Yael túži po láske, Diane možno o čosi viac hľadá aj ochranu, ale v konečnom dôsledku aj ona túži po niekom, kto by ju ľúbil. Otázka znela, či aj po traumatickom zážitku, akým bola smrť najbližších, môže človek znova niekoho milovať. Ale aj Diane chráni, ochrana Eduarda je pre Diane rovnako prirodzená, pretože to, čo hľadajú obidvaja, je láska.
Čím môže dnes literatúra zaujať? Príbehom? Úprimnosťou?
Čitateľ musí byť v prvom rade zatiahnutý do deja, musí vpadnúť do príbehu. A je jedno, či práve číta ľahkú literatúru, príbehy o vzťahoch a ľuďoch, detektívne príbehy, alebo vážnu literatúru. Na tom až tak nezáleží, hlavné je, aby čitateľ našiel v knihe aj relax alebo odpútanie sa od každodenného života. A dôležité je, aby sa čitateľ vedel identifikovať s postavami románu. To mu umožní získať nadhľad a to je niečo, čím môže literatúra zaujať. Pozrieť sa na život, ktorý žije každý z nás, aj trochu inak. Cez príbeh a cez postavy.
Aké máte vy čitateľské zážitky, aké sú vaše obľúbené knihy? Ale aj hudba či filmy? Ponárate sa do víru umenia? Čo robíte, keď – ako Malý princ – máte odrazu pol hodiny čas?
Tridsať minút voľného času je niečo, o čom môžem iba snívať. Keď čítam, snažím sa nájsť si takú literatúru, ktorá ma dokáže odpútať od každodenného, zabudnúť na všednú realitu. Ako autorka chcem vytvárať takéto príbehy a vyhľadávam ich aj ako čitateľka. Pre mňa je zároveň veľmi podstatná hudba, ba dokonca by som povedala, že je pre mňa najdôležitejšia. Pri hudbe aj tvorím a je pre mňa priam neoddeliteľnou súčasťou života. Odkedy otvorím oči, až kým nezaspím. Čo sa týka filmu a kina, vďaka deťom na filmy ani veľmi nemám čas. Ale ak náhodou, tak sa snažím vyhľadávať príbehy, ktoré ma pohltia. Teda filmy o živote, ľuďoch, o ich vnútre, pocitoch, vzťahoch, o tom, ako vidia svet.
Agnes Martin-Lugand - Archív SME
Profil
Agnes Martin-Lugand sa narodila v roku 1979 v Saint-Malo vo Francúzsku. Vyštudovala psychológiu a šesť rokov pracovala ako klinická psychologička. Svoj prvý román Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu (v slovenčine 2015) publikovala pôvodne na internete v roku 2011, teda v čase boomu internetovej literatúry. Veľký čitateľský ohlas znamenal cestu aj do veľkého vydavateľstva. Medzitým publikovala ďalšie tri romány Šťastie uniká pomedzi prsty, ďalej Život je ľahký, nerob si starosti (v slovenčine 2016) a Ľutujem, nemám čas (v slovenčine 2017). Romány Agnes Martinovej-Lugandovej boli preložené do mnohých jazykov a na sfilmovanie sa chystá aj Hollywood.
