Osud máte vo svojich rukách, aj keď mu občas podrazíte nohy.
Nie vždy sa to podarí, ale občas sa o jedného autora podarí pobiť aj dvom vydavateľstvám. Ale ak áno, tak sa potom môže stať, že v priebehu niekoľkých týždňov sa na kníhkupeckých pultoch objavia naraz aj dve knihy jedného autora.
V prípade jedného z najpopulárnejších britských autorov dneška Iana McEwana sa to podarilo. Vydavateľstvo Slovart, ktoré má už za sebou romány Na pláži (2007) a Právo na život (2016), vydalo nateraz posledný strhujúci psychologický triler V orechovej škrupine v preklade Kataríny Juskovej, a vydavateľstvo Fragment v spolupráci s Albatros Media siahlo po staršej knihe Rojko v preklade Nataše Holinovej, ktorá pôvodne vyšla pred viac než dvadsiatimi rokmi a je primárne určená čitateľom okolo desiatich – dvanástich rokov.
A tak máme pred sebou naraz dvoch McEwanov, ktorí mieria na rôzne čitateľské skupiny, navyše dvoch McEwanov z rôznych storočí, z konca dvadsiateho a druhého desaťročia dvadsiateho prvého storočia.
Majú niečo spoločné okrem mena na obálke?
Veď na autorovi až tak nezáleží, len na texte. Alebo nie?
Detskými očami
Peter Fortuna je desaťročný chlapec. Keby ho diagnostikovali psychiatri, možno by ho dnes zaradili niekam do hraničnej zóny autistického spektra ako príliš introvertného, cez deň snívajúceho chlapca, ktorý nie je práve „chlapčenský“ prototyp. Má o tri roky mladšiu sestru a typicky uponáhľaných rodičov. Jeho denné snívanie ho však občas zavedie do vízií, čo by bolo, keby sa svet správal trocha inak. Keby bábiky jeho sestry ožili, keby prežil jeden deň života v tele ich starého kocúra, keby nabral odvahu a postavil sa triednemu tyranovi či vystriehol pouličného zlodeja.
Ian McEwan: Rojko (prel. Nataša Holinová, Fragment 2017)McEwan stavia príbehy Petra na kombinácii príjemne suchého humorného nadhľadu, ale neváha prejsť do strašidelnejších vízií, v ktorých cítiť aj úzkosť, obavy, ktoré sa môžu objavovať práve v čase uvedomovania si sveta, prekračovania do dospeláckeho sveta, ako je to v poslednej kapitole Dospelý.
Rojko Peter je citlivý, možno niekedy pôsobí dospelejšie, ale to len preto, že my dospelí si myslíme, že desaťročné deti sú deti. Lenže často sú to už ľudkovia, ktorí klopú na vážnu bránu života a musia sa zmieriť aj so smutnými vecami (smrť kocúra Williama), ale aj prispôsobiť sa – sestre či ďalšiemu dieťaťu, ktoré sa v dome objaví.
Fortune si však uvedomuje, že všetky svoje sny má vo svojej hlave. A že ak sa mu podarí snívať, tak vlastne vytvára akési osudové spojenie so svetom „čo by sa stalo, keby...“ A niekedy, ako zisťuje, je lepšie uvedomiť si, že svoje životy vieme významne ovplyvniť, aj keď proti vám stojí tyran. Isto, niekedy to pôsobí až schematicky, keď dobro nášho rozhodnutia zvíťazí nad zlom vonkajšieho sveta, ale McEwan si to v knihe pre mládež musí neodpustiť.
Tieto literárne súvislosti budú isto mierne pritiahnuté za vlasy, ale Peter Fortune by spokojne mohol byť bratancom Harryho Pottera. Rojko vyšiel v roku 1994, prvý diel Harryho Pottera v 1997. Peter Fortune je rovnako ako Harry tichý, zasnívaný, žije v stredostavovskej priemernej rodine. Jeho vízie a túžby sa utiekajú do sveta „čo by bolo, keby...“. Akurát, že Fortunovi nikdy nepríde pošta z Rokfortu a neotvorí sa mu tak ohňostroj rozkošateného príbehu z krajiny čarodejníkov. Ale s Potterovými úzkosťami a stavmi by si Fortune dobre rozumel.
Tehotný zázrak
Pred rokom, vo februári 2017, sme v Magazíne o knihách písali o literárnej senzácii, knihe Iana McEwana V orechovej škrupine. Netrvalo ani rok a tento rozsahom skôr útly román vyšiel v slovenčine.
Máme pred sebou bizarne vymyslený príbeh, v ktorom sledujeme svet „ušami“ plodu v bruchu matky. Postupne sa odkrývajú jednotlivé postavy, informácie, ako sa občas ukazuje, nie všetky informácie sú aj faktmi, ktoré nám vybudujú celý rodinný tragický príbeh.
Ian McEwan: V orechovej škrupine (prel. Katarína Jusková, Slovart 2017) - Archív SMETehotná je žena nosí pod srdcom dieťa splodené zo vzťahu so svojím švagrom. Ten plánuje so svojou milenkou zabiť svojho brata, teda jej manžela, aby mohli zdediť dom v lukratívnej štvrti Londýna a zabezpečiť si jeho predajom kráľovský život. Osudová láska? Alebo osudové pragmatické spojenectvo? Dokáže sa manželsko-milenecký a vraždiaci trojuholník s nemým pozorovateľom v bruchu vzoprieť neľútostnej spravodlivosti?
Ušami plodu sa postupne dozvedáme o vzťahoch, ktoré nie náhodou pripomínajú shakespearovskú drámu, teda konkrétne Hamleta. Matka, otec, strýko a bratovražda v snahe získať bohatstvo.
Rozprávača (bizarný plod – pozorovateľ) obohatil McEwan zároveň britkým úsudkom, keďže jeho matka počas celého tehotenstva počúva správy a sleduje dianie. Plod je tak dokonale informovaný a utvára si mienku o svete, ktorú vyslovuje neľútostne a nekompromisne kritizujúc náš svet, do ktorého váha, či má vôbec zmysel narodiť sa.
Dvakrát inak
McEwan v dvoch rôznych polohách – časových, autorských a zacielených na iné publikum. Priam literárno-teoretická hádanka – je to ten istý autor?
Z pohľadu radosti z čítania, čitateľského zážitku, to vlastne môže byť jedno. Obidve knihy ponúkajú to, čo vo svojom žánrovom zaradení môže byť príťažlivé. V orechovej škrupine je inteligentný psychologický triler zo súčasnosti, ktorý má okrem povrchového príbehu aj výraznú hĺbkovú spoločenskú kritickosť. Rojko nie je ani malý princ, ani Harry Potter, aj keď z každého má čosi. Je to čítanie o chlapcovi s fantáziou, ktorý je neistý pred bránou sveta dospelých, je naivný, ale pritom svet vidí čistými očami.
Obidve knihy majú spoločné to, že odhaľujú krehkosť nášho sveta. Ten „rojkovský“ je ešte nepoškvrnený zločinom a ľudskou nenávisťou, ale malý Peter už objavuje, že nie všetko je nutne milé. Rozprávač uzavretý v materskom lone zasa zisťuje, že svet – aj jeho matky, s ktorou je ešte spojený pupočnou šnúrou – nie je práve lákavým miestom. Ba že ľudstvo sa zúrivo rúti do katastrofy, ktorá nie je globálna, externá, neľudská, ale skrýva sa len medzi ľuďmi a ich vzťahmi.
O spisovateľskom remesle nie je u McEwana pochýb. Isto, písať pre deti chce možno trocha viac overovania si textu a jeho zrozumiteľnosti práve na desaťročnom čitateľovi. Autor sa v úvode knižky aj priznáva, že tieto texty čítal svojim deťom, ktoré boli kritickými poslucháčmi. To najdôležitejšie je dobro a zlo postáv a príbeh, ktorý to dokáže zamotať. Dospelácky príbeh môže byť zasa v písaní drsnejší, náznakovejší, ale zároveň môže pracovať aj s náznakmi a medziliterárnymi odkazmi, ktoré buď pochopíte, alebo aj nie. Ale často sa nič nestane, ak nepochopíte.
Viac než dvadsať rokov
Iná autorská i životná skúsenosť, iné technológie. Kým Malý Peter Fortune žije svet, v ktorom ešte počítače a mobilné telefóny nehrajú žiadnu úlohu, V orechovej škrupine sme v drsnom svete súčasnej situácie, pod neustálym dohľadom Veľkého brata všadeprítomných kamier, mobilov a digitálnych stôp, ktoré za sebou zanechávame. Pláž na pobreží južného Anglicka vo svete Petra Fortuna je romantická, ľudia si na nej čítajú noviny a prežívajú banálne radosti. Plod v tele matky prežíva krízu supercivilizovaného sveta, zemegule, z ktorej sa nedá ujsť ani pri najlepšom plánovaní.
Ale problémy zostávajú. Osamelosť, hľadanie vzťahu – či už máte desať, ste „rozprávajúci“ plod, alebo dospelé postavy románu -, blúdenie v labyrintoch ľudskej túžby po porozumení toho, prečo tu vlastne sme a ako môžeme dosiahnuť – ak už nie šťastie, tak aspoň spokojnosť a bezpečie, zostávajú rovnaké.
Aj keď jednotlivé knihy McEwana delí dlhý „autorský“ čas od ich napísania, ich slovenské vydanie v rovnakom období len potvrdzuje fakt, že základom dobrej literatúry – či už pre deti, alebo pre dospelých – zostávajú stále vzťahy: partnerské, mocenské, tyranské, milenecké, rodinné. A to tvorí jadro dobrej literatúry.
