Sociologický ústav SAV vypísal grant o rôznych formách rizík v sociálnej sfére. Literárny vedec Pavel Matejovič skúma túto tému na textoch aj populárnej literatúry.
Sústredili ste sa najmä na autorov ako Jozef Karika a Dominik Dán. Prečo? Iní autori alebo iné žánre tejto téme nezodpovedali?
Určite tejto téme zodpovedajú aj iní autori slovenskej literatúry a zďaleka sa to netýka len tej súčasnej, a nie iba prózy. Napríklad Rúfusove verše z básne Ľudstvo, ktorá vyšla v zbierke Až dozrieme, by mohli byť akýmsi mottom k výskumu ohrozenia v literatúre: „Blýska sa ticho, tlmene./ A vtáka nečuť z polí. Obilie placho zvlnené/ tak pred dozretím bolí./ Mäkkosti klasu ohmatáva/ dnes tichá prísnosť zo zeme/ a dlho žne sa stroja, / Až dozrieme, až dozrieme...“ Rúfus túto zbierku zverejnil v roku 1956 po období stalinizmu a zároveň ňou reagoval aj na hrozbu atómovej apokalypsy, pretože práve v tom čase začali Sovietsky zväz a USA vo veľkom vykonávať testy s jadrovými zbraňami s obrovskou ničivou silou. Ale motív ohrozenia je napríklad prítomný aj v dielach viacerých finalistov ceny Anasoft litera 2017, ide najmä o motív apokalypsy, ktorý je silne prítomný v kultúrnej a náboženskej tradícii. Ideálnym žánrom sa v tejto súvislosti javí dystopia. Z Ústavu slovenskej literatúry SAV na tom grante participujeme dvaja, takže to nebude len o dielach tzv. populárnej literatúry. Tých dvoch autorov som uviedol len ako modelový príklad.
Čo vám z doterajšieho čítania vyplýva o rizikách v sociálnej sfére?
Motív nejakej podoby ohrozenia je jednou z ústredných tém súčasnej literatúry a má množstvo variantov, týka sa napríklad rôznych foriem sociálneho vylúčenia, sociálnej marginalizácie a ostrakizácie, rôznych foriem odcudzenia, straty zmyslu života, prejavov sociálneho darwinizmu v prostredí ekonomického neoliberalizmu, je to aj agresívna rétorika politických elít a médií, politický extrémizmus, mafianizácia spoločnosti (tzv. tvrdé interakcie) a podobne. Pri čítaní Kariku a Dána sa v tom len utvrdzujem.
Karika je väčšinou brutálne depresívny.
Áno, Karika je až naturalisticky brutálny, ale rôzne formy stvárnenia brutality sú všeobecne prítomné aj v súčasnom umení - od literatúry až k filmu. Zoberme si napríklad filmy Martina Scorseseho alebo Davida Lyncha. Jednoducho sú také časy a umelci to nejakým spôsobom reflektujú. Osobne to nie je moja šálka kávy, myslím konkrétne na tie brutálne scény, ale beriem to ako predmet výskumu a všímam si to najmä ako súčasť umeleckých výrazových prostriedkov. Vždy je, samozrejme, otázne, do akej miery je stvárnenie brutálnych scén „funkčné“ a kedy ide už len o efekt. Príliš veľa brutality zase zoslabuje expresívnosť tohto výrazového prostriedku. Ale to sa týka napríklad aj erotických scén a používania vulgarizmov.
Čím si vysvetľujete, že Sociologický ústav SAV vypísal taký grant - chceli pokryť niečo, čo nie sú schopní zaznamenať vlastnými výskumami a metódami?
To je skôr otázka pre nich, v každom prípade téma ohrozenia otvára široké pole pre interdisciplinárny výskum; je to jednoducho veľmi silný sociálny fenomén a môžu sa ním zaoberať najmä spoločensky a humanitne orientovaní vedci. Rôzne podoby civilizačných rizík určite tiež patria medzi také témy, diskutuje sa o nich minimálne od šesťdesiatych rokov, známe sú napríklad správy, ktoré na prelome 60. a 70. rokov vydal tzv. rímsky klub. Mnohé zostalo nedopovedané a ukazuje sa, že problémy, na ktoré vtedy autori správ upozornili, sú dnes akútnejšie a aktuálnejšie ako v období ich zverejnenia. Ide najmä o ekologické a sociálne problémy.
Máte na mysli niečo podobné, ako keď urobili historici publikáciu o korupcii od 18. storočia po dnešok? Téma je výsostne aktuálna a historici sa na ňu pozreli cez výskum za posledných tristo rokov, a niektoré zistenia o korupcii sú veľmi zaujímavé - ako sa vnímala korupcia v minulosti a dnes, kde sú jej korene, ako sa prejavovala, koho všetkého sa týkala... Akoby vedci historici odpovedali aj na akútne otázky dneška.
Áno, korupciu by som skôr chápal ako podmnožinu ohrozenia, je jedna z jeho prejavov. Príkladom je zdravotníctvo, kde sa môže stať človek doslova obeťou korupcie. Korupcia je však na druhej strane široký pojem a často sa o nej hovorí v politickom diskurze. Politici sa radi obviňujú z korupcie, často však ide len o rétorické cvičenia, ktorými sa prekrývajú iné vážne kauzy, čím sa problém otupuje a zahmlieva. Ale to sa týka aj environmentálnej problematiky, politici toho veľa narozprávajú, ale realita je už o inom, čiže aj sama politická rétorika sa stáva formou ohrozenia. Viacerí autori poukázali na fakt, že korupcia je integrálnym prvkom súčasného systému, tvorí jeho chrbtovú kosť.
Snímok z filmu únos - Archív SMEZrejme každý čitateľ, aj profesionál, začína ako fanúšik populárnej literatúry, dobrodružnej, sci-fi, fantasy, detektívky, neskôr však najmä odborná obec zvyčajne tieto žánre podceňuje. Aj vy patríte k týmto literárnym vedcom?
Práve naopak, osobne som vyrastal na tzv. populárnej literatúre (Jules Verne, Stanislav Lem) a publikoval som aj niekoľko štúdií na túto tému. To, že literárni vedci sa pozerajú na populárne žánre z nejakého vysokého koňa, nezodpovedá skutočnosti, takmer všetci moji kolegovia buď o tomto žánri niečo publikovali, alebo ho prinajmenej čítajú.
Grant vás „prinútil“ podrobnejšie si všimnúť populárnu literatúru. Inak sa tejto lektúre nevenujete? Napríklad historické detektívky v podaní Juraja Červenáka dosahujú vysoké kvality...
Populárnou literatúrou by som sa určite zaoberal aj bez grantu, už som spomínal Lema, o ktorom som už publikoval viac štúdií, a pripravil svojho času aj monotematický blok v Romboide a aktuálne vydávam jeho preklady. O tom, že viaceré tituly populárnej literatúry dosahujú umelecké kvality, sa nemusíme presviedčať. Napríklad viaceré prózy Umberta Eca môžeme čítať zároveň ako populárnu literatúru, ale aj ako prózy s vysokými umeleckými kvalitami a filozofickými presahmi.
Ako vyzerá v slovenských pomeroch výskum populárnej literatúry? Svojho času - pri písaní diplomovky o slovenskom historickom románe sedemdesiatych rokov - ma veľmi zaujal text Josefa Hrabáka o tejto literatúre od jej stredovekých koreňov až po súčasnosť.
Áno, výskum populárnej literatúry má na Slovensku už dlhodobú tradíciu, okrem Hrabáka by som spomenul napríklad priekopnícku prácu Petra Libu Kontexty populárnej literatúry z roku 1981, ale populárnej literatúre sa u nás venovali aj Kornel Földvári, Pavol Winczer, Peter Zajac a Milan Šútovec, ktorý ju označuje ako literatúru špeciálnych funkcií, tento termín je, myslím, veľmi výstižný. Nedávno o detektívke napísal významnú monografiu literárny vedec a spisovateľ Tomáš Horváth.
Ako vyzerá situácia v Česku s výskumom populárnej literatúry? Diela niektorých autorov (Viewegh, Hrabal...) sa stali podkladmi aj pre viaceré úspešné filmy.
Pokiaľ ide o výskum populárnej literatúry, sú v Česku v určitých smeroch ďalej, nakoniec v Ústave pre českú literatúru Akadémie vied ČR pracuje aj viac literárnych vedcov, viacerí z nich sa venujú práve populárnej literatúre a kultúre, okrem iných napríklad aj komiksu, teda môžu pokrývať viac oblastí. Pokiaľ ide o film a literatúru, na Slovensku sa tejto téme dlhodobo venuje kolegyňa Jelena Paštéková, ktorá je spoluautorkou Dejín slovenskej kinematografie. Ide o významné dielo, ktoré je jedinečné nielen svojím rozsahom, ale má aj veľmi široký interdisciplinárny záber, film a literatúra vždy úzko súviseli.
Snímok z filmu Čiara - Archív SMEGuru obhajoby žánrovej literatúry Kornel Földvári sa na väčšej ploche venoval aj detektívnemu žánru a poznamenal, že „prenikne do takých zákutí činov a myslenia, či do takých spoločenských vrstiev, ktoré bývajú obyčajne zahalené diskrétnym mlčaním, kam by inak literatúra nedovidela... Detektívka je zároveň akýmsi svedomím či zrkadlom spoločnosti. Síce občas trochu pokriveným, ale verne zobrazujúcim, že kráľ je nahý“. Vidíte to podobne? Že žánrová literatúra sčasti nahrádza tzv. spoločenský román?
To bolo aj predtým, napríklad v 19. storočí sa nerozlišovalo medzi tzv. vysokou a populárnou literatúrou. Zoberme si napríklad Julesa Verna, viaceré jeho prózy majú sociálno-kritický rozmer, okrem iného sú aj kritikou sociálneho darwinizmu a zneužitia techniky na vojnové ciele. Tu ide skôr o konvenčné vnímanie populárnej literatúry, podľa ktorej by mali čitatelia pri jej čítaní najmä relaxovať. Osobne takú predstavu o populárnej literatúre nemám. Bolo by troška zjednodušujúce povedať, že populárne žánre suplujú absenciu spoločenských tém v tzv. vysokej literatúre, pretože to nezodpovedá skutočnosti. Žánre populárnej literatúry sú skôr postavené na silnom príbehu, a čitateľ sa preto dokáže viac identifikovať s postavami a prostredím, respektíve je viac vtiahnutý do deja. V literárnej vede sa tomu hovorí, že dokážu vernejšie generovať efekt ilúzie, respektíve fikčné svety, čiže je to skôr otázka formy. Pokiaľ ide napríklad o Petra Pišťanka, tam ide bezpochyby o umeleckú literatúru, hoci z formálnej stránky vykazuje znaky populárnych žánrov, no v prípade Dána ide o čisté žánrovky, Karika je kdesi na pomedzí.
Prinajmenej Karika, možno Arpád Šoltész (Mäso. Vtedy na východe) sa usilujú na vysokej úrovni žánrovej literatúry zaznamenať súčasnosť v jej mnohých podobách a verziách. Povrchný pohľad – podložený aj vysokým predajom týchto kníh, kde by som asi chcel spomenúť aj Mengeleho dievča Veroniky Homolovej Tóthovej – akoby signalizoval, že naši čitatelia sú na takúto literatúru pripravení a chcú čítať o domácich literárnych hrdinoch a našich problémoch.
Autori sa často snažia umiestniť dej do nejakého historického obdobia, no ten často tvorí len akési kulisy. Toto historické rámcovanie je veľmi často využívané, je to jeden z prostriedkov literárnej „exkluzivity“, ale nejde o žiadny nový fenomén, zoberme si napríklad historické prózy a eseje, ktoré majú u nás silnú tradíciu (Mináč, Ballek, Jaroš, Šikula, Hykisch, Ferko). Cez históriu sa spisovatelia zároveň vyjadrujú aj k súčasnosti, pretože mnohé sociálne fenomény možno uchopiť práve cez takýto raster, história je kľúčom k súčasnosti. Príkladom je napríklad aj Fulmekovej Konvália, Lavríkove Nedeľné šachy s Tisom a Bindzárova próza o geniálnom šachistovi Rétim, ktoré sa tiež ocitli vo finále tohtoročného Anasoftu. Všetky spomenuté prózy mali aj značný čitateľský ohlas, pretože boli okrem iného postavené na silnom príbehu.
Možno hovoriť o trende v próze?
Neviem, či sa tu dá hovoriť o nejakom trende. Problém skôr vidím v tom, ako sa z literárnoteoretického hľadiska toto prelínanie, multižánrovosť a multimedialita budú skúmať; ide o nejakú novú poetiku alebo návrat, renesanciu a variácie na tradičné témy? Tie prekračovania a prestupovania tu boli aj predtým, ide skôr o to, či je to signifikantný znak súčasnej prózy. Spoločenské témy nakoniec vždy niekde vyrazia na povrch, v tomto prípade je jedno, či ide o „populárnu“, alebo „vysokú“ literatúru. V každom prípade ide o zaujímavý fenomén, že niektorí autori populárnej literatúry majú ambície písať veľké spoločenské prózy, o ktorých sa nedávno hovorilo, že im v období postmoderny už zaznel umieračik. Ako sa ukazuje, do hry sa napríklad vracia dokonca aj Mináč, ku ktorému sa hlási napríklad Karika, čo ma dosť prekvapilo. Osobne si myslím, že žáner veľkej spoločenskej či generačnej prózy si vyžiadali práve čitatelia, čiže to možno chápať aj ako určitú odpoveď na spoločenskú objednávku.
V čitateľských rebríčkoch sa pravidelne veľmi vysoko objavujú popri svetovej špičke aj viaceré domáce mená. Čím si vysvetľujete, že domáce bestsellery sú z hľadiska čítanosti porovnateľné s tými svetovými?
Myslím, že to je potešiteľné zistenie, ak sa stávame svetovými. To sme predsa vždy chceli, či nie?
Profil
Pavol Matejovič (1963), vysokoškolský učiteľ, klimatológ, samostatný vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV so zameraním na literárnu teóriu, slovenskú literatúru po roku 1945 a Vladimíra Mináča (v roku 2015 mu vyšla kniha o Mináčovi Zakázané prózy). Autor viacerých publikácií: Synoptici (Kalligram 2000); Ivan Kadlečík (Kalligram 2001); Zima A. D. 1500 – 2010. História a podoby zím v Európe a na Slovensku (Veda 2011); Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia (Kalligram 2014). 
