Viac ako tristo rokov jedného panovníckeho rodu ponúka bohatý materiál na historickú knihu. A práve to je problém – až taký bohatý, že neskúsený autor sa môže v rozprávaní utopiť a nešťastný čitateľ spolu s ním. Simon Montefiore je však majster. Romanovovcov zvládol a jediné, čo môže citlivejší čitateľ vnímať ako ujmu, je hojnosť násilia, krvi a intríg.
Historik i rozprávač
Britský spisovateľ je v téme dejín ruského impéria vytrénovaný. Jeho dielo Katarína Veľká a Potemkin sa dostalo do užšieho výberu na Cenu Samuela Johnsona.
Viaceré autorove knihy dostávajú svoje pokračovanie vo filmoch a televíznych seriáloch. Angelina Jolie pred časom oznámila, že kúpila od Montefioriho práva na sfilmovanie jeho knižného profilu Kataríny Veľkej. Bodoval aj s knihami o Stalinovi a Jeruzaleme. Nevyhýba sa beletrii, a tak mohol schopnosť pútavého rozprávania využiť aj v knihe o Romanovovcoch.
Montefioreho kvality sa tým nekončia. Prednášal na Cambridgeskej univerzite dejiny. Nemáme teda do činenia s amatérskym výrobcom knihohitov, ktorý sa chce priživiť na trendovej téme Ruska a jeho dejín.
Dôsledne napísaná kniha o Romanovovcoch nespadla autorovi hotová ako dar z nebies. Vyhľadával zabudnuté archívne materiály o cárskych vládach. Niektoré z nich doteraz vôbec neboli publikované. Pri rozsiahlej rodine Romanovovcov sa mu do rúk dostali bohaté zbierky listov a denníkov. Každý z cárov písal ministrom, ale aj milenkám a príbuzným. Objavil navoňavkované ľúbostné odkazy i dlhé politické debaty.
Námaha sa vyplatila. Kronika Romanovovcov sa presadila ako bestseller v mnohých krajinách.
Absolútna moc
O ruskej dynastii sa v poslednom čase hovorí a píše veľa. Je krutým paradoxom, že najznámejší je jej tragický koniec v júli 1918.
Vrahovia si z poverenia novej boľševickej moci na jedenásť členov cárskej rodiny nachystali štrnásť strelných zbraní. Jeden z vojakov stihol po hromadnej vražde prepichnúť bajonetom ešte i buldoga, ktorý patril dcére Nikolaja II. Hlavný vrah Jurovskij (člen uralského sovietu) požiadal zásobovacieho komisára, aby zohnal päťdesiat litrov kyseliny sírovej a veľa benzínu. Tak mali definitívne zmiznúť telá Romanovovcov a spolu s nimi mali byť „rozleptané“ i spomienky na kus ruskej histórie.
Pokus o korekciu skutočných dejín nikdy nevyšiel. Patrilo k straníckym povinnostiam nenávidieť bývalých cárov, ale sám Stalin chcel byť pre svojich poddaných novým druhom cára – otcovským, záhadným, robotníckym i mestským, vodcom s medzinárodným poslaním a ruským panovníkom. Putinizmus v sebe dnes spája autoritatívnu vládu Romanovovcov, pravoslávnu posvätnosť, vlastenectvo a sovietsku byrokraciu s formálnymi nástrojmi demokracie.
To, čo možno nazvať „cárskou mentalitou“, sa opakuje v rozličných verziách. Absolutistická moc má na osobnosť človeka deformujúci vplyv.
Týmito presahmi je Montefioreho kniha nepríjemne aktuálna. Na viac ako sedemsto stranách putuje tromi storočiami ruskej histórie a čitateľ pravidelne žasne nad vyslovenými i nevyslovenými analógiami s prítomnosťou.
Ruskí prezidenti dve storočia po tom, ako Romanovovci prijali zákon o následníctve, ešte stále úspešne nominujú svojich následníkov rovnako, ako to urobil Peter Veľký. Zväčšovanie ríše mali Romanovovci v krvi a ani na toto dedičstvo Rusko nezabudlo.
Komorníci, milenky, donášači a Rasputin
Knižná kronika Romanovovcov sa prirodzene sústreďuje na dvadsať cárov z tohto panovníckeho rodu. Montefiore každé dejstvo z ich histórie poníma atraktívne v štýle divadelného predstavenia.
Na javisku sa preto objavujú aj vedľajšie postavy, ktoré sa zaplietali do mocenských hier. V dobrom i zlom, verejne aj pokútne, so cťou a zásluhami, ale i zákerne a so záujmom skomplikovať „svojim cárom“ cestu k budúcej sláve. Okrem oddaných služobníkov nechýbali zradcovia a vzbúrenci.
Príbehy radcov, komorníkov, bláznov typu Rasputina, sprisahancov, atentátnikov, donášačov či generálov sú nezriedka zaujímavejšie ako známejšie životy ich najvyšších autorít. „V absolutistickom režime je moc stále v pohybe, mení sa podľa nálad, vzťahov a udalostí okolo jedného človeka – osobných a politických – a jeho rozrastajúcich sa, prekvitajúcich dŕžav.“ To je alchýmia moci.
Osobitnou skupinou sú milenci a milenky. Romanovovci sa navzdory dobe a neprívetivej ruskej klíme postarali o bohatú zbierku milostných dobrodružstiev a nevier. Dbali na morálku prostého ľudu, ale sami boli prekvapivo liberálni.
Vedľajšie postavy sú často zaujímavé, ale predsa najfascinujúcejšie sú profily tých hlavných. Romanovovská história je veľkým pokušením pre milovníkov bulvárnych dejín. Nechýbajú zvrátenosti a telesné neprístojnosti. Nevesty zomierajú na otravu, otcovia umučia na smrť vlastných synov, holiči a sedliaci zasadnú na trón.
Ruskí cári nerobili nič polovičato. Mocní bozkávajú sťaté hlavy. Vytrhávajú jazyky a napichujú na koly. V ich svete nechýbali nymfomanky posadnuté módou alebo panovník, ktorý napísal tie najerotickejšie listy, aké kedy napísala hlava štátu.
Montefiore zvádzaniu bulvárnosti odolal vďaka prostému prístupu. Dáva prednosť súvislostiam. Každému bláznovstvu predsa niečo predchádzalo a je súčasne začiatkom nových pokračovaní.
Nevyberá si len čitateľsky najvábivejšie delikatesy. Poctivo analyzuje veľkú politiku, zahraničné vzťahy ruského impéria, vyhrané i prehrané vojny, ekonomické, politické a sociálne procesy.
Závislosť
Najväčšou záhadou tejto „rodinnej kroniky“ zostáva ruská závislosť od samoderžavia. Ľud – chudobný a pripravený o dôstojnosť - sa v mene neobmedzenej cárskej moci až príliš často topil v krvi. Napriek tomu ho stáročia zväzovala strašidelná závislosť od „svojho cára“.
Cárov pre zmenu zväzovala nekonečná paranoja. Za každým rohom videli nepriateľa, ktorý striehne na trón a hľadá spôsoby, ako ich odstrániť.
Hoci nakoniec ľud formálne samoderžavie zavrhol, nechal sa nanovo uväzniť v ďalších žalároch absolútnej moci. Zmenili sa ideológie. Namiesto korunovácie nových pánov uviedla na trón boľševická revolúcia legendy o vláde ľudu.
Panovanie v Rusku bolo posvätným poslaním a zároveň kalichom s jedom. Šesť cárov zomrelo násilnou smrťou.
Okrem intríg a krutosti rodinná kronika Romanovovcov obsahuje aj kapitoly prelomových zmien, rozvoja a slávy impéria. Podstatou cárstva bolo predvádzanie vznešenosti a sily.
Keď autorovo rozprávanie dospeje do 19. storočia, príbeh sa spomalí pre vojenské plány a cárske milostné pletky. Na začiatku 20. storočia je dráma znovu intenzívnejšia. V každom prípade ide o impozantnú históriu a neskutočný autorský výkon bez slabých miest. Montefiore si musel byť po celý čas vedomý nástrah tejto bláznivej histórie, ale vytrval pri vlastnom objektivizujúcom prístupe. Súčasne má talent na vysvetľovanie detailov.
Práve týmto štýlom môžeme históriu rozchodiť. Poctivým poznávaním, ktoré sa nezľakne prítomnosti.
