Nočný stolík Andrey Coddingtonovej
Autorka je spisovateľka
Keď sa povie nočný stolík, okamžite sa mi vybaví v našej rodine po generácie zaužívané nárečové slovo nadkaslík. A s ním aj moje spomienky. Na najbližších, ktorí či už po praslici, alebo po meči, boli naozaj fajn. Ľudia s veľkým srdcom, mnohými plusmi, ale aj chybami, pracanti, ktorí sa radi smiali a celý život sa snažili o to, aby sa ich deti mali lepšie ako oni.
Dva ťažké mahagóny
V babičkinej spálni, kde na posteliach kráľovsky trónili tie obrovské nadýchané duchny a vždy tam bolo otvorené okno, cez ktoré dovnútra prúdil čerstvý vzduch od potoka, boli nadkaslíky dva. Také tie ťažké mahagóny. Presne viem: na ľavom, dedkovom, bola modlitebná knižka, biela vreckovka a pátričky. Na babičkinej strane zase termofórová fľaša a alpa ako prvá pomoc pre boľavé nohy. Tam, v tomto rozprávkovom dedinskom dome som trávievala celé letá a spávala v tých duchnách, vdychovala vôňu toho potočného vzduchu. To je môj prvý nočný stolík. Prvý nadkaslík, ktorý si pamätám.
Druhou spomienkou sú tie v mamininej spálni. Už majú modernejší tvar, ani nie sú také ťažké a sem-tam ich voláme aj nočné stolíky. Najmä keď si rozdeľujeme nepopulárne domáce práce a na mňa vyjde utieranie prachu... Na pravom nočnom stolíku, bližšie od okna je rádio, na ľavom pletený košík s mastičkami, krémikmi a pohár vody. Mamina už má prešívané paplóny a jej spálňa, napokon ako aj jej skriňa a ona sama, krásne vonia. Vždy. Ani tam nie sú knihy, lebo mamina čítavala vo svojom čítacom kresle, a nie v posteli.
Odložené časopisy na truhlici
Ja v svojej spálni nemám nočný stolík, ale drevenú, vyrezávanú truhlicu. Nie sú v nej žiadne tajomstvá, ako mala babička na povale alebo mamina v horných nadkaslíkoch obývačkovej Bebravy, skôr také odložené veci, ktoré nepoužívam každý deň. Čistý papier do tlačiarne, staré časopisy, ku ktorým sa raz vrátim, lebo som ich len prelistovala a naďabila na niečo, čo sa oplatí prečítať, len vtedy nebol čas, a nejaké staršie, nie práve najvzácnejšie fotografie. A vlastne, je mi to tak trochu aj ľúto – lebo to lašovanie po povale alebo v obývačke som zbožňovala a vždy ma niekto pristihol. Nenápadná som práve nebola, ale stihla som objaviť porcelán po praprababke, zamilované listy, čo si kedysi naši písali, knihy s ľúbezným venovaním ...
Moje deti majú zo všetkých – nočné stolíky najkrajšie. Také ozajstné, priestranné, moderné, na nožičkách, so šuflíkmi a všetkým, čo k nim patrí. Sú v nich skryté nejaké drobné hračky, s ktorými sa dávno nehrávajú, ale nemajú to srdce sa s nimi rozlúčiť, a ja vždy, keď utieram prach, v nich aj trochu polašujem. Presne, zostalo mi aj utieranie a aj lašovanie. Neviem, či sa dá odmerať čas, ktorý som doteraz strávila lašovaním, respektíve hrabaním sa v nekonečnom koši pamäti. Vždy si spomeniem na nejaké milé momenty späté s týmito najmilšími osobami.
Neplytvám hlasom ani časom
Viem, že to tak má každý. Keď je niekedy naozaj radšej sám doma – trebárs aj voľne pohodený na gauči a nechá čas – asi jedinú komoditu, ktorá ubieha pre každého rovnako – len tak plynúť. Už tie veľakrát prečítané knihy nečítam od začiatku, ale zalistujem v nich, podržím ich v rukách a pospomínam. Veď nie nadarmo sa hovorí, že s vekom človek tíchne. Už tak nekričí a čoraz častejšie si uvedomuje, že svoj hlas zvyšoval na nonsens. Tiež vie, že tíchnutím nestráca zmysel a ani sa mu nedeje krivda, že by už nemal čo povedať. Iba neplytvá – hlasom, časom a ani energiou.
Pri modlitebnej knižke svojho dedka, ktorého sme nevolali nijak inak ako dedečko, lebo to bol jeden extrémne láskavý muž, sa mi vybaví, ako sa každú nedeľu pekne obliekol a išiel do kostola, ako nám zakaždým na Nový rok porozprával rozprávku o generačnej bitke starého roka s novým na ihrisku, ktoré je hneď za potokom pred ich oknami, ako mali vo svojom živote s babičkou radi istú rutinu a všetko vždy fungovalo v ich ľúbezne láskavom vzťahu.
Knižnica mojej mamy a spomienky vďaka knihám, ktoré mi na ňu zostali, by vydali na jeden samostatný nočný stolík. Veď ako vtesnať Večne spievajú lesy – jej najobľúbenejšiu časť severskej rodinnej ságy, ktorú prečítala asi stokrát a ja ešte ani raz, spolu s Dumasovou Andreou de Taverney, nešťastnou milenkou francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., podľa ktorej ma pomenovala, so Zolovou Nanou, zbierkou Remarqua, Nižňanského, celej Angeliky a kompletného Dána do jednej zmysluplnej roviny? Ako zdanlivo nelogická bola jej pestrá knižnica, tak evidentne farebne krásna bola aj mamina. Z každého rožku trošku, niekde viac, niekde menej – iba múdrosti a lásky mala toľko, že by to neobsiahla ani podstatne väčšia knižnica ako tá jej.
Večne spievajú lesy (Trygve Gulbranssen) - Archív SMEMoja všehochuť
Moje knihy – a je to tiež poriadna všehochuť, keďže nemám ani nočný stolík a ani knižnicu – majú svoje miesto v ukladacom priestore postele a na spodných policiach vstavaných skríň. Áno, sú so mnou, aj keď ich nevidím hneď a nedýcha nimi rovno celý môj byt. Žiadny prvý plán... Sú medzi nimi aj spomienky na detstvo, medzi ktorými určite vynikajú Twainov Tom Sawyer a Huckleberry Finn, niekoľko skvostov od Charlesa Bukowského, Nefertiti, Jana Eyrová s Mr. Rochesterom, Pipi a Scarlet O´Hara z nestarnúceho trháku Odviate vetrom. Moje deti – majú zase svoje skvostíky typu: Bear on the Bike, I Love You to the Moon and Back, Skippyjon Jones, Zlatá kniha rozprávok a aj Anna zo zeleného domu sa tam už tieni spolu s Hazel Grace a Augustusom Watersom – hrdinami Greenovej knižnej bomby Na vine sú hviezdy. Mám radosť z ich potešenia z čítania a želám si, aby zažili mnoho happyendov na vlastnej koži, aby po každom páde vedeli vstať, aby objavovali tento svet a nič sa im nestalo a, samozrejme, aby sa mali lepšie ako ja. Aj keď táto posledná túžba je skôr naša rodinná tradícia ako univerzálne knižné tajomstvo.
Mám radosť aj z toho, že mi knihy evokujú spomienky na konkrétnych ľudí alebo miesta, vône, situácie. Veď nakoniec spomienky sú to, čo z tých osôb, miest a situácií prežije niekde v nás. Zanechá stopu. A o to ide v živote ide. Keď na smrť chorý Augustus hovorí svojej rovnako chorej kamarátke Hazel, že sa bojí, že nestihne v tomto živote zanechať stopu, pretože zomrie skôr, ako sa mu to podarí, ona ho so slzami v očiach ubezpečuje, že už len to, že ju miluje – je stopa najväčšia, pretože jej zmenil život a zažíva vďaka nemu donedávna ešte nepredstaviteľné šťastie. Aj moja babička, dedečko, mamina zanechali takúto stopu a ich láska žije vo mne, a preto si dovolím viac spomínať. A možno si prečítam ešte raz Janu Eyrovú, keď už som ju teraz zase v tej posteli objavila. Celkom iste nedovolím, aby knihy a ani tie spomienky zosiveli či zapadli prachom. Lebo vo mne budú žiť večne. Ako tie lesy, ktoré spievajú... večne.
Autor: Andrea Coddington
