Biely je smútok, biela je nevinnosť
Ako sa môže stať juhokórejská autorka Han Kang pojmom v Európe či USA, ako je možné, že sa jej kniha Vegetariánka dá kúpiť aj v slovenských kníhkupectvách? Obvyklým spôsobom. Najskôr je výborný preklad do angličtiny, zisk prestížnej medzinárodnej ceny a dvere do sveta sú vykopnuté, aj keď takéto brutálne pohyby so subtílnou autorkou nič spoločné nemajú. Sila jej prózy nie je v bombastickom deji, ale v tom, že dokáže trafiť hlboko ukryté smútky ako krutý zubár nerv.
Biela kniha - Archív SME
Slov tak na esej
Biela kniha (The White Book) nie je ďalším románom. Na bielych stranách v bielom obale je slov dosť práve tak na esej alebo na dlhšiu báseň v próze. Je to experiment s prenesením pocitu do slova a farby, ktorý vznikol počas tvorivého rezidenčného pobytu autorky vo Varšave. Varšava, mesto na 95 percent zničené Adolfom Hitlerom, po vojne povstalo z popola. Poliaci si svoju metropolu podľa starých nákresov postavili nanovo. Han Kang pri prechádzkach mala pocit, že zvyšky starých múrov, pri ktorých fašisti strieľali svoje obete, sú plné duchov dávno mŕtvych ľudí. To a beloba padajúceho snehu ju stále privádzali k spomienke na mŕtve dieťa s tvárou bielou ako ryžový koláčik. Musela myslieť na svoju mŕtvu sestru. Biela kniha je o nej a pre ňu.
Mladá žena, sama v izolovanom dome bez telefónu, predčasne porodí dieťa, dcérku. Dievčatko prežije iba dve hodiny. Iba raz otvorí oči a zahľadí sa na svoju matku, ktorá jej dookola opakuje: „Len, preboha, nezomieraj.“ Keď sa konečne vráti z práce domov otec, pochová dieťa zabalené v bielych šatočkách, ktoré poslúžia aj ako rubáš, na kopci za domom. Táto príhoda je trvalou ranou v pamäti rodiny. Han Kang, ktorá odmala počúvala o belosti dieťatka, si staršiu sestru, ktorú nikdy nepoznala, spojila s bielou farbou. Vo Varšave, meste plnom bielej hmly a bieleho snehu, liečiac si migrénu bielymi tabletkami, nespiac počas nocí osvetlených bielym mesiacom, rozhodla sa, že sa pokúsi sestre darovať dospelosť, o ktorú ju pripravila smrť. Myslí ako ona, díva sa na svet jej očami, prepožičiava jej pri prechádzkach svoje telo. Cíti k sestre vďaku a záväzok, vedomá si toho, že ak by bola sestra prežila, ona, Han Kang, by sa pravdepodobne už nebola narodila. Bol len jeden život, na ktorý boli dve, a mohol patriť len jednej z nich.
Videné očami sestry
Neuvedomujeme si, čo všetko je biele. Očami autorky alebo očami jej sestry vidíme krídla bieleho motýľa, ktoré postupne strácajú farbu, vlastné, pre chlad zaťaté päste, morskú vlnu, ktorá, keď dosiahne maximálnu výšku, roztriešti sa na biele kvapky. Biely je kremačný popol matky, biela a štípajúca soľ v rane, skutočná soľ, ktorá sa v kuchyni dostane do ranky spôsobenej nožom pri varení. Biely je obláčik dychu za zimného rána, znak, že telo je teplé a žije. Biela je vreckovka, ktorá padá z výšky žene vešajúcej bielizeň či kongregácie čajok sediacich na skale na brehu mora, biela je čipkovaná záclona, vejúca z okna. Čitateľ potom, ako odloží knihu, zrazu zistí, koľko je bieleho v jeho okolí, ako je zrazu všade okolo neho táto farba vo väčších či menších množstvách.
Jedným z prevládajúcich pocitov pri listovaní stránkami je ticho a pokoj. Autorka píše, že raz našla na pláži malý biely kamienok. Ak by bolo možné ticho kondenzovať do čo najmenšieho pevného predmetu, vyzeralo by podľa nej práve takto. Biela kniha je meditatívna, myšlienky spísané čiernou farbou spája biely podklad. Niekto zloží poctu mŕtvemu takto. Ostatní väčšinou zapália vo výročné dni biele sviečky. Han Kang sa podarilo týmto dielkom vyvolať výnimočne biely pocit.
