Zvládať uzávierky alebo komunikovať s klientmi často školy nenaučia. DANIELA OLEJNÍKOVÁ patrí u nás k najlepším súčasným ilustrátorom, jej tvorba je pravidelne oceňovaná. Vydanie knihy Itala Calvina Neviditeľné mestá bolo pre ňu veľkou výzvou, vrhla sa aj na náučné okná na stene čakárne detskej rádiológie na bratislavských Kramároch.
Tvorbu ilustrátorov zvyknú ovplyvňovať obrázky z kníh, ktoré videli v detstve. Ktoré ovplyvnili vás?
„Zvláštne je, že vlastne som ani ilustrované knihy dlho nemala rada, lebo obrázky mi vždy narušili predstavu sveta, ktorý som si pri čítaní vymyslela. Chuť kresliť vo mne skôr vzbudzovali texty, nespomínam si na obľúbených ilustrátorov. V detstve som mala veľmi rada Pipi Dlhú Pančuchu, ale s mojím ilustrovaním nemá nič spoločné.“
Keď ste nemali ilustrácie rada, ako je možné, že ste pri nich zotrvali?
„Je to síce zvláštne, ale práve preto považujem za dôležité, aby som robila také ilustrácie, ktoré nechávajú dostatok priestoru pre fantáziu čitateľa. Viac sa snažím vytvoriť atmosféru, ako zobrazovať postavy a dej.
Nedávno ste mysleli na detských pacientov a v čakárni detskej rádiológie na Kramároch pribudli náučné ilustrácie. Ako projekt vznikol?
„Už si presne nepamätám, komu prvému napadla forma, sú to dve okná, ktoré pripomínajú priezory do ponorky. Najväčšou výzvou bolo, že sme na projekte pracovali traja ilustrátori, pričom každý z nás mal iný rukopis a sme zvyknutí skôr vystupovať ako solitéri. Ja som dostala na starosť začiatočnú časť, mala som načrtnúť a rozpracovať pozadia obrázkov, neskôr pridať zopár postavičiek. Nad nami celý čas bdel grafický dizajnér Peter Gála.“
Ilustrované okná v čakárni na detskej rádiológii na Kramároch. (zdroj: Peter Gála)
