Ak by sme sa náhodou rozhodli škatuľkovať spisovateľov, mohli by sme to robiť podľa rôznych kritérií. Samozrejme, ako prvé sa ponúka delenie na dobrých a zlých. Lenže to nestačí.
Hneď by sme museli pridať delenie na spisovateľov komerčných a nekomerčných. Pretože byť „dobrý“ v komerčnej literatúre neznamená to isté, ako byť „dobrý“ v literatúre umeleckej.
A nemali by sme ešte spresniť delenie spisovateľov podľa toho, či píšu literatúru žánrovú alebo nežánrovú? Určenú buď priemernému, nenáročnému, alebo elitnému, diskurzívnemu čitateľovi? Literatúru populárnu alebo akademickú?
Deliť môžeme, ako chceme, ale buďme si istí, že niektorí autori si práve preto postavia svoj spisovateľský program na rozbíjaní všetkých tých pripravených škatuliek, prípadne na pokuse fungovať naraz v mnohých z nich, najlepšie vo všetkých.
Napríklad taký Pavol Rankov a jeho nový román Miesta, čo nie sú na mape.
Uspieť u všetkých
Podobne ako autor, tak aj jeho kniha akoby bola rada tým všetkým naraz. Chce byť výsostným umeleckým počinom, originálnym, formálne ozvláštneným písaním, ktoré menšinovému poučenému čitateľovi či literárnemu vedcovi ponúka priestor na hlbokú interpretáciu hlbokých a komplikovaných významov.
Chce byť však aj zábavným, dramatickým a napínavým žánrovým textom pre väčšinového čitateľa, odchovaného na rýchlych príbehoch, ktorého by už pár strán bez napínavej dejovej akcie mohlo nudiť.
Rankov a jeho román sa usilujú uspieť u všetkých týchto rôznorodých čitateľov. Ťažko povedať, či uspejú. Bestselerom karikovského typu sa táto kniha asi nestane a literárna kritika možno trochu ohrnie nos nad autorovou prílišnou „ľahkosťou“ písania. Ale aj tak to vôbec nie je márny pokus.
Jednoducho vykonštruované
Rankov ako skúsený a inteligentný autor vie, v čom je naozaj dobrý, a práve na tom svoje písanie zakladá. Určite to nebude umelecky rafinovaný, autorsky osobitý literárny jazyk, ktorý majú radi kritici, ale ktorý dosť často „prekáža“ príbehu.
U Rankova ide takýto jazyk bokom – prednosť dostáva práve zdanlivo jednoduché rozprávanie zaujímavo vykonštruovaných, k pointe či dokonca k mnohým pointám smerujúcich príbehov.
Pavol Rankov: Miesta, čo nie sú na mape. Slovart, Bratislava 2017. (zdroj: SLOVART)„Vykonštruované“ sú v tom zmysle, že sa neusilujú realisticky imitovať skutočnosť, ale skôr ju výrazne presahovať a skúmať tak hraničné priestory nielen reality, ale dokonca aj fikcie.
Ak je základným žánrovým princípom každého trileru odkrývanie a znovu zakrývanie stôp, ktoré vedú k rozlúšteniu dramatickej záhady, potom sa to isté deje aj v Rankovovom intelektuálnom trileri – akurát sofistikovanejším spôsobom.
Hry, čo nie sú len hrami
Konkrétne neustálou zmenou rozprávačských perspektív. To napokon zasa celkom trilerovo spôsobí, že rôzne postavy a deje budú v románe stále niekým a niečím iným, ako sa najprv zdali byť.
Neistá identita – tá istá postava môže byť zároveň hudobným virtuózom i teroristom, postavou v logike príbehu skutočnou i vymyslenou, príbuzným i alter egom inej postavy – smeruje k rovnako neistému, a preto vzrušujúcemu záveru napínavého príbehu.
A zároveň sa tento konkrétny príbeh opäť presahuje k všeobecnejšiemu rozmýšľaniu o podstate rozprávania a písania všetkých fiktývnych príbehov. O literárnych hrách, v ktorých je všetko možné a v ktorých je možné všetko. Dokonca aj to, že nie sú len hrami.
Autor vyučuje na FFUK v Bratislave
Autor: Peter Darovec
