Vypadnite, pán profesor, vyzvali Jonáša Rebendu ochrankári, keď si v jeden neskorý večer sadol s knihou medzi rozšafnú spoločnosť. Niet divu, že ich provokoval, veď sedel v striptízbare, kde svojím nezáujmom o obnažené telo a lascívne pohyby krásnej tanečnice s kyprými vnadami pôsobil skôr ako obsmŕdač. Rušil program!
Všetko však bolo celkom inak, vzhľadom na ročné obdobie. O tom natočil film Leopold Lahola.
Leto plné budúcnosti. Do zimy
Keď sa Jonáš Rebenda, tento ležérne elegantný mladý muž s nebovomodrým pohľadom, vybral jednej noci do ulíc veľkomesta, práve sa nachádzal v druhej polovici svojej jarnej fázy. Slúžil vtedy ako opatrovateľ detí u Lebduchu, veľkoobchodníka s hračkami a erotika ho ešte veľmi nezaujímala.
Začínala jar a všetko okolo neho sa len opatrne zobúdzalo, čiže koncom marca on radšej špehoval deti na ihrisku a kradol im hračky. Zato v apríli a máji už rozvíjal v ich kruhu tvorivé hry, učil ich smiať sa, objavoval s nimi kúzlo matematiky alebo sa zoznamoval s knihami. A v júni si dokonca začal užívať.
Leto v Jonášovi vždy rozbúrilo muža hladného po ženskom tele, vášni a nežnostiach. Bol plný budúcnosti, hovorili o ňom túžbou horiace krásavice, ktorým zľahka zamotával hlavy. Keď už z jeho nepochopiteľných vzťahov nebolo úniku, našťastie prišla jeseň. Pre Jonáša nastal čas hýrenia a humpľovania samého seba až do bezvedomia.
Keby sa náhodou v tom období chcel oženiť, asi by sa mu to nepodarilo – nezvládol by nápor požiadaviek, cítil sa chorý a slabý. Preto sa s príchodom prvého snehu, úplne vyčerpaný, nechával odviezť kdesi na samotu. Len tam sa dá prečkať zima v opojení vlastnej únavy.
A v sladkom náručí životom prekypujúcej Kalimagdory. V zime patrí len jej. A aký bude opäť na jar? Ako inak, v súlade s prírodou.
Poetický film Sladký čas Kalimagdory sa nakrúcal v Budapešti, Salzburgu a v Bratislave a mal za hranicami veľký ohlas. V Nemecku dokonca vyšla platňa s hudbou, ktorá film sprevádzala. (zdroj: FOTO - WEB UMENIA)
Leopold Lahola (30. 1. 1918 - 12. 1. 1968)
5 divadelných hier napísal (Bezvetrie v Zuele, Štyri strany sveta, Atentát, Škvrny na slnku, Inferno)
1968 vyšla jeho zbierka poviedok pod názvom Posledná vec podľa rovnomennej poviedky
3 srdcové infarkty prekonal, ten posledný počas dokončovacích prác na filme Sladký čas Kalimagdory
Maľovaný charakter
Nevšednú alegóriu o mužovi, ktorého život plynie riadením prírodného kolobehu ročných období, rozvinul vo svojom utopickom románe Spáč ve zvěrokruhu český prozaik Jan Weiss už v roku 1937.
Spisovateľ a filmár Leopold Lahola siahol po tejto predlohe, keď mu komunistický režim dovolil vrátiť sa domov z emigrácie a venovať sa filmovej práci. Boli šesťdesiate roky, uvoľnenie, umenie na celom svete zaliala nová vlna.Lahola pod jej vplyvom načrtol, alebo skôr namaľoval zvláštny charakter muža, ktorý svoju výnimočnosť, krásu a modernosť topí v každodennej realite
Leopold Lahola. (zdroj: FOTO - ČSFD)Je príťažlivý práve tým, že sa necháva niesť prúdmi svojej neovládanej nátury.
Surrealistický film plný farieb, erotických scén a metaforických obrazov sa v roku 1968 stal zvláštnym, symbolickým a výnimočným vrcholom Laholovho jeho života. Premiéry sa nedožil, zomrel náhle počas prác na filme, na prahu päťdesiatky. V dejinách slovenského umenia ho treba stále pripomínať.
Odišiel, aby sa vrátil
Leopold Lahola - dramatik, prozaik, scenárista a režisrér, vlastným menom Leopold Arje Friedmann. Je rodákom z Prešova, ale vyrastal na Orave, kam sa jeho rodina presťahovala. Štúdium na Filozofickej fakulte v Bratislave počas druhej svetovej vojny z rasových dôvodov nemohol ukončiť. Narukoval ako vojak do slovenskej armády a neskôr sa sám prihlásil do pracovného tábora v Novákoch, kde sústreďovali židov. Chcel zdieľať osud matky a brata.
Ešte pod vlastným menom sa venoval písaniu a prekladaniu básní, ako stredoškolák preložil výber z novohebrejskej poézie. Od roku 1945 začal používať pseudonym Lahola a zaradil sa k talentovaným slovenským dramatikom. Scenáristicky sa podieľal na viacerých slovenských a českých filmoch (Vlčie diery, Biela tma a ďalšie). Po vypuknutí SNP sa zapojil do povstaleckých bojov, bojoval pri Telgárte, kde bol ranený a do konca vojny potom pôsobil ako vojenský spravodajca.
Po skončení vojny sa stal šéfredaktorom časopisu Bojovník, no čoskoro odišiel z redakcie, aby mohol písať divadelné hry. V roku 1949 podrobili jeho hru Atentát ostrej, ideologicky motivovanej kritike, čo ho prinútilo požiadať o vysťahovanie do Izraela. Ako tvorca tu však nebol spokojný, po krátkom čase sa vrátil do Európy.
Žil s manželkou vo Francúzsku aj v Juhoslávii, napokon zakotvil v západnom Nemecku, kde začal pôsobiť ako filmový scenárista a režisér. Pracoval aj na niekoľkých spagetti westernoch. Politicky sa neangažoval, a tak mu komunistický režim v šesťdesiatych rokoch dovolil vracať sa domov.
