Z Vrútok ho na herectvo odprevádzala celá trieda

Nikdy by vraj naňho nepovedala, čo dokáže zahrať - spomína herec DUŠAN TARAGEĽ na rok 1993, keď ho pred jedným z predstavení v americkom Clevelande obliekala stoštyridsaťkilová černošská garderobiérka a skladala mu za herecký výkon poklony.

Vojačik zo Sváka Ragana, učiteľ z Vianočných oblátok, žandár Bázlivý z muzikálu Na skle maľované - ako výrazný charakter si ho možno pamätať z desiatok televíznych filmov a mnohých výborných divadelných inscenácií.

Čerstvý sedemdesiatnik prekonal po smrti manželky ťažké obdobie, ale divadlo a rodina ho podržali. Dnes pripomína, že každá, aj tá najmenšia úloha v dobrej hre má svoje poslanie.

Pred časom ste vydali knihu o divadle aj o sebe. Odkiaľ pramenila chuť pracovať na nej?

"Kedysi dávno vyšiel o mne jeden materiál v prievidzských novinách, ktorý sme dali dokopy s redaktorom Jarom Šutom. Bolo to v čase, keď som po Ivanovi Krajíčkovi prebral moderovanie zábavnej rozhlasovej relácie Rádio Echo. Verejné nahrávky sa robili po celom Slovensku, a tak ma redaktor počas ciest vyspovedal.

Článok sme potom nazvali Herecká modlitba. Čítalo ho možno päťdesiat ľudí, ale je v ňom mnoho vecí, ktoré by som dnes napísal rovnako. Dokonca básničky som svojho času písal, aj ich uverejnili. No a ešte som robil v divadle tie známe fľašové posedenia, na ktoré som si pripravoval zápisky."

Aké to boli stretnutia?

"Názov fľaškové posedenia nebol podľa pitia, ale podľa toho, že kedysi sa v najväčšej šatni divadla, kde sa prezliekali Dočolomanský, Hlaváček, Slezáček, Sarvaš aj Adamovič, odkladali peniaze do mliekovej fľaše. To bolo miesto, kde sa varila káva, kam všetci radi chodili. Keďže často sa v šatni stretlo príliš veľa ľudí, vymyslelo sa, že za vstup sa bude platiť.

Za vyzbierané peniaze sme potom na konci sezóny po poslednom predstavení urobili posedenie, baby upiekli koláče, chlapi doniesli nejaké mäská a klobásky. Každé fľaškové posedenie sa začínalo mojím čítaním zápiskov z udalostí na javisku, v zákulisí, na zájazdoch. Zbieral som ich celé roky, až kým mi nezomrela manželka. Potom som prestal, nemal som absolútne chuť na žarty. Keď som sa z jej smrti po dlhšom čase spamätal, vznikla kniha."

Ako sa kolegom páčili vaše zápisky?

"Bavili sa na tom dobre, vraveli, daj to do telky, preboha, veď to je lepšie ako silvestrovský program, tá príhoda o tom a tom bola výborná. Hovorím im, lenže tam sú také pikantérie, že by to neprešlo. Navyše každý chcel počuť niečo o niekom inom, len nie o sebe.