Nie je náhoda, ako sa volá – je doma všade a nikde. Tak charakterizuje svoju novú seriálovú postavu herec JURAJ KUKURA.
Vlastnosti šarmantného kriminalistu, pripraveného v mene spravodlivosti porušovať zaužívané pravidlá, spojil so svojím životným pocitom, ktorý ho v týchto časoch sprevádza: že sme sa stali cudzincami, nech sme kdekoľvek na svete.
Tak ako svojmu synovi nehovoril, čo je dobré a čo zlé, nechce hodnotiť ani mladých dnes. Aj tí, čo sedia v objatí na lavičke pri Dunaji, majú v rukách telefóny a zízajú do nich, môžu byť podľa neho šťastní.
Chytila vás postava Maxa až tak, že ste chceli byť spolutvorcom scenára?
"Nie je to celkom tak, ide len o to, že som mal istú predstavu, ako by mohla vznikať. Je totiž rozdiel točiť trojdielny televízny film, seriál alebo sériu z kriminálneho prostredia."
Ako vnímate tieto rozdiely?
"Seriál vnímam ako žáner, ktorý väčšinou patrí do predpoludňajšieho, popoludňajšieho alebo predvečerného vysielania.
Sám som kedysi v Nemecku nakrúcal Hotel Paradies, to bol seriál pred správami, a tam aj patril. Inšpektor Max je jedenásťdielna séria a prichádza na rad v hlavnom vysielacom čase."
Čiže by mala byť kvalitnejšia a chcete byť zárukou?
"Nehovorím o tom, čo je kvalitatívne lepšie alebo horšie. Ale ak mám pri tom množstve produkcie, ktorá sa už vyrába v Slovenskej aj v Českej televízii, nakrúcať aj ja, tak to musí mať pre mňa nejaký zmysel. Dostal som viacero ponúk, táto sa mi páčila."
Prečo?
"Lebo v príbehoch cítiť spoločenský dosah. Vidím v nich zmysel toho, prečo to robíme. Myslím si, že prinášajú dôležité motívy zo súčasného života."
Ktoré napríklad?
"Napríklad inakosť. Už len inšpektorovo meno je toho príkladom. Nie je žiadna náhoda, že sa volá Zoltán Max. Čo to je za meno? Nedá sa veľmi definovať, odkiaľ je, kde sa narodil, viete len, že pôsobil na Slovensku, spôsoboval škandály, tak ho odtiaľ vyrazili.
Hovorí po slovensky, ale žije v Česku. Podstata je, že je iný, nikto si ho nemôže privlastniť, nikde nepatrí a pritom je jeden z nás. To je dosť aktuálna črta. Medzičasom sa totiž stala zvláštna vec: že všetci sme vlastne cudzinci, kdekoľvek na svete sa práve nachádzame."
Ako to myslíte?
"Ten pocit ide ruka v ruke s tým, ako sa svet globalizuje, ako deti rastú, ako chodia do školy, ako študujú v zahraničí, ako fungujeme v Európe, ako sme všetci doma a zároveň nie doma.
“Buďme pyšní na to, na čo môžeme byť pyšní. Napríklad na to, že sme sa v Banskej Bystrici vyrovnali s extrémizmom.
„
Nikde nie je napísané, že ten, kto pochádza z Hlohovca, môže skončiť maximálne v Bratislave, eventuálne v Prahe, ale pokojne – ako môj syn – v Oxforde alebo kdekoľvek inde na svete. Aj Zoltán Max je taký. Je doma všade a nikde."
Zrejme vychádzate zo svojich skúseností, keď ste za starého režimu museli zostať za hranicami. Ako ste to vtedy v Nemecku zvládli s jazykom?
"V Bratislave za mnou vtedy prišiel režisér Jozef Pálka, že by som mohol hrať Antónia v jeho televíznej adaptácii Websterovej hry Vojvodkyňa z Amalfi. Povedal som mu, to je verš, to ti ja robiť nebudem, kašlime na to.
Lenže prišiel stranícky príkaz zhora, a tak sa začalo najhoršie obdobie môjho života. Nevedel som sa to naučiť, trápil som sa s tým. Pár rokov na to som potom filmoval seriál Via Mala v Nemecku.
Počas nakrúcania vysvitlo, že sa nemôžem vrátiť naspäť do Československa, lebo som odsúdený na tri a pol roka väzenia."
