Arpád Soltész
V auguste 1989 požiadal o politický azyl v Nemecku - dvadsať rokov po tom, ako emigroval jeho otec.
Po novembri sa vrátil domov, vyštudoval prekladateľstvo a začal pracovať vo viacerých regionálnych aj celoslovenských médiách (Košický večer, Korzo, Korzár, Pravda, Plus 7 dní, Národná obroda, Live!, TV Joj a Hospodárske noviny).
Momentálne pracuje v spravodajskom portáli TV Joj – noviny.sk. Vlani debutoval románom Mäso - Vtedy na východe. Arpád Soltész.
Novinár ARPÁD SOLTÉSZ v románe o mafiánskych deväťdesiatych na Slovensku priblížil svoje pocity z toho obdobia: strach, bezmocnosť zúfalstvo, ale aj hnev alebo smiech cez slzy.
Necítili ste istý paradox, keď ste v polovici deväťdesiatych rokov zažívali niečo podobne depresívne, pred čím ste za komunistov odišli?
Nadšený som nebol, ale nedá sa to porovnať. Komunizmus bol pevnou súčasťou svetového poriadku. Človek mal pocit, že sa nedá zmeniť.
Môžeš ho akceptovať alebo pred ním ujsť, prípadne s ním aj bojovať, ale nie zmeniť ho. A padol. Mečiar bol už len normálny boj. Tiež sa dal prehrať, a následky by boli katastrofálne, ale ani na chvíľu som necítil beznádej.
Na univerzite, na lokálnej úrovni, som spoluorganizoval študentské protesty, keď Mečiar v 94. roku ovládol krajinu. Ako novinár som tiež robil, čo sa dalo. Bol som totálny zelenáč, takže toho zasa nebolo veľa. Ale všetci sme sa snažili, nikto v mojom okolí sa neflákal.
Na obálke knihy sa píše: „Koniec zlatých deväťdesiatych rokov, divoký východ Slovenska. Je po voľbách, Mečiar skončil, Lexa je na úteku, siskári horúčkovito skartujú spisy aj svedkov. Robo Holub je dávno po smrti, Miki Černák sedí v base, Žaluďa práve zastrelili.“ Prečo ste si vybrali práve toto obdobie?
Je to už vlastne to obdobie tesne po voľbách ´98. Väčšina ľudí má predstavu, že Mečiar padol a bolo po všetkom. Ako keď sa skončí akčný film – hlavný hrdina odíde so svojou sexy čajočkou do Karibiku a divák s frajerkou na večeru alebo rovno do postele.
V skutočnosti sa veci na chvíľu ešte zhoršili. Za Mečiara bolo aspoň jasné, kadiaľ vedie barikáda. Na jednej strane boli koaličné strany, polícia, mafia, justícia, privatizéri, siskári, tunelári a ostatní gauneri. Na druhej opozícia, nezávislé médiá, tretí sektor a väčšina občanov. Po nástupe prvej Dzurindovej vlády sa to všetko premiešalo. Nedalo sa veriť nikomu.
Viacerí novinári napísali o uplynulých rokoch knihy žánru non fiction (Leško, Nicholson, Vagovič, Tóth, Lesná) – prečo ste si zvolili tento odlišný žáner? Beletria vám rozviazala ruky, aby ste napísali aj zdanlivo neuveriteľné?
Iste, svoju úlohu hrá, že niečo vedieť a niečo vedieť dokázať, sú dve odlišné veci. Vedieť niečo dokázať pred dobre motivovaným slovenským sudcom je vec tretia, ktorá s tými prvými dvoma v žiadnom ohľade nesúvisí. Hlavne som však literatúru faktu nikdy písať nechcel.
Som novinár. Práce s faktami si užijem v robote akurát dosť. Pokúšať sa konkurovať Mariánovi Leškovi alebo Marekovi Vagovičovi je navyše úplný nezmysel. Vykonali prácu, na ktorú by som si nikdy netrúfol. Fakty danej éry sú známe alebo práve aj vďaka ich práci voľne dostupné. Mojou ambíciou bolo sprostredkovať pocity, ktoré som mal z toho obdobia – strach, bezmocnosť, zúfalstvo, ale aj hnev alebo smiech cez slzy.
Keď som sa zhováral s jedným bývalým vysokým policajným funkcionárom, povedal mi, že vojny v podsvetí vypukli zvyčajne vtedy, keď sa menilo vedenie tajnej služby a menili sa pozície mafiánskych skupín, čo signalizovalo tesnú prepojenosť tajnej služby a organizovaného zločinu. Máte podobnú skúsenosť?
Organizovaný zločin deväťdesiatych rokov zorganizovala tajná služba. Neboli to žiadni mafiáni ani géniovia zločinu.
