Profesiu vydavateľky má rada, no cíti ju ako bremeno. Viackrát uvažovala, že značku Slnko Records zavrie. JANA LOKŠENINCOVÁ s prezývkou ŠINA ju založila v roku 2001, prvé albumy nosila známym v kabelke, obaly si vyrábala ručne. No zatiaľ čo veľké vydavateľstvá už dnes slovenskú hudbu veľmi nevydávajú, to jej rastie. Každý rok vydá desať domácich interpretov, v týchto dňoch má už jubilejný stý album.
Čomu ste sa venovali, kým ste založili vydavateľstvo Slnko Records?
„Päť rokov som pracovala vo Francúzskom inštitúte, kde som bola dievčaťom pre všetko, napríklad som robila grafický dizajn a inštalovala výstavy. Potom som dizajnovala intelektuálny časopis Kritika a kontext. Začal ma však bolieť chrbát, denne som si odsedela aj dvanásť hodín a niečo ma začalo tlačiť preč. Rozhodla som sa vrátiť k hudbe. V roku 2000 som zavolala Jánovi Boleslavovi Kladivovi a nahrali sme spolu pesničky na Šinadisk, ktorý neskôr dokončil Slavo Solovic. Keď sa to však dozvedel môj spoluhráč Dano Salontay, ozvala sa v ňom márnomyseľnosť. Predbehol naše plány, a tak prvým albumom našej značky bola jeho nahrávka September.“
Nik iný by vašu hudbu nevydal?
„Nevedeli sme si predstaviť, že by sme ju ponúkli veľkým vydavateľstvám a nevedeli sme si predstaviť, že by takú hudbu prijali, bola veľmi introvertná. Alternatívna scéna vtedy prakticky neexistovala a len začala vznikať. Tí, čo nevydávali vo veľkých firmách, prakticky neboli, tí si len brnkali doma. V tom čase vychádzali albumy IMT Smile, Pehy, Jany Kirschner.“
“To, čo sme vydávali, som vždy nosila so sebou v kabelke a rovno to ľuďom ponúkala.
„
Boli podmienky vo vydavateľstvách nevýhodné?
„Jana Kirschner vtedy bývala na našej ulici na Dlhých dieloch, takže sme sa poznali a počúvali sme aj od chalanov, ktorí s ňou hrali, čo to všetko obnáša. Vydavateľstvá si vlastne zmluvou kúpili interpreta a úplne ho riadili. Mohli ste síce nahrať hudbu podľa seba, ale to, v akej podobe skončila medzi ľuďmi a ako sa bude prezentovať a kde, to vôbec nebolo v rukách interpretov. Cítili sme, že musíme spraviť niečo iné. Spomínam si, že som vtedy čítala rozhovor s americkou pesničkárkou Ani DiFranco. Tiež mala malé vydavateľstvo a mňa osvietilo: Toto musím urobiť.“
Neobávali ste sa, že to bude príliš veľké sústo? V takom biznise treba aj diplomaciu.
