V jednej chvíli sa mesto prehupne cez hranicu znesiteľnosti, stane sa väčším, než je normálne, a umožní tak vzniknúť novej rase ľudí.
Nie mešťanov v tom našom maloeurópskom zmysle, ale akýchsi podivných bytostí, ktoré si žijú svoje každodenné životy, a ak sa chcú odlíšiť od tisícov svojich identických kópií, musia byť tak trochu čudní, úchylní.
Musia pozerať tony televíznych seriálov. Piť pivo a počúvať klasickú hudbu. Alebo hľadať slona, ktorý sa kdesi zatúlal. Tancovať s trpaslíkom v sebe. Alebo prosto premýšľať.
Na veľkomesto nepotrebujete metro, na veľkomesto potrebujete zrušiť deň a noc, včera a zajtra, hore a dolu, vpredu a vzadu. Mesto je prosto zvláštny organizmus, v ktorom prežiť nie je vôbec jednoduché. A keď vám preskočí, tak je to absolútne normálne. Lebo byť normálnym, to vo veľkom, skutočne veľkom meste je dôvod na to, aby ste to vzdali.
A pritom Murakamiho poviedky nie sú o meste, to je prítomné ako kulisa, kde sa môže stať čokoľvek. Malé, ale čudné.
Vtáčik na kľúčik
Šesťdesiatdeväťročný Haruki Murakami, častý to favorit na Nobelovu cenu za literatúru (neplačte, pán Murakami, ani Jorge Louis Borges či Umberto Eco ju nedostali), dal poviedky Slon mizne dokopy pôvodne pre americké vydanie, aj keď píše temer výlučne po japonsky.
Primárne sa totiž venuje písaniu románov, ale občas vydal aj nejaké tie kratšie texty v časopisoch, niektoré sú varianty, teda čosi ako skice, z príbehov budúcich románov.
