Šarm Paríža presvedčí každého, že byť súčasťou francúzskej kultúry je radosťou, ktorú si môže užívať človek bez ohľadu na sociálne zázemie. Jedinečnej energii už podľahli tisícky ľudí, ktorí sa tam zo Slovenska nadobro odsťahovali. Práve za nimi sa v dokumentárnom cykle vybrala režisérka BIBIANA BEŇOVÁ. S tímom spolupracovníkov ukazujú, že európsku metropolu treba vnímať najmä zmyslami.
Pri ich hľadaní však chtiac-nechtiac museli riešiť aj ťaživú tému: hoci je Paríž pôžitkárskym mestom a umeleckou, kozmopolitnou metropolou s veľkou tradíciou, pre útoky a problematické multikultúrne kontroverzie cítiť, že žije v strachu a ohrození. Na vojenské hliadky v uliciach sa nedá zvyknúť. Aj preto si nakrúcanie Šiestich zmyslov Paríža vyžadovalo mnoho byrokratických úkonov a desiatky špeciálnych povolení.
Čo ste chceli nájsť v dnešnom Paríži?
"Prvý raz som toto mesto navštívila pred osemnástimi rokmi a potom až v období, keď sme začali dokumentárny seriál nakrúcať. S režisérom Petrom Kerekesom a novinárkou Andreou Mikovou sme hľadali myšlienku, ktorá by bola niečím viac než len výpočtom ľudí zo Slovenska, ktorí žijú v Paríži.
Chceli sme, aby dokumenty získali aj inú dynamiku. A tak sme prišli ku kľúču vnímať Paríž cez ľudské zmysly, stali sa akýmsi romantickým základom nášho nakrúcania. Vzniklo z toho Šesť zmyslov Paríža, teda šesť dielov dokumentárneho cyklu, nazvaných podľa zraku, sluchu, hmatu, čuchu a chuti. Ten posledný bol zo začiatku záhadou."
Na akých ľudí ste sa zamerali?
"Pôvodne sme zháňali ľudí s atraktívnymi životnými príbehmi, Paríž je však skutočné pôžitkárske mesto pre všetkých, a tak sme šli proti klišé zviditeľňovať len Slovákov, ktorí tam spravili veľkú kariéru. Zistili sme, že je mnoho takých, ktorí jednoducho chceli vykročiť z malomesta do sveta a mali odvahu ochutnať aj niečo iné než to, v čom doma žili.
A tak sme nachádzali aj pouličného umelca, krajčírku, vyhadzovača, masérku, kuchára, herečky, jednoducho ľudí, čo sa zbalili, odsťahovali do Paríža a pracujú tam."
Bolo ťažké ich hľadať?
"V Paríži žije niekoľko tisíc Slovákov, bol teda predpoklad, že budeme mať z čoho vyberať. Niektorých zaujímavých ľudí sme mali vopred vyrešeršovaných, napríklad fotografa Petra Župníka a ďalších, ale mnohí sa vynorili až postupne.
Krásnu náhodu sme zažili, keď sme hľadali ľudí do témy o čuchu a vôňach a chceli sme, samozrejme, aj niekoho, kto pracuje s parfumami. Našli sme pani Catherine Ballovú, vnučku piešťanského kúpeľníka Ľudovíta Wintera. Má výnimočný osobný príbeh."
Neobmedzili vás zmysly vo výbere respondentov?
"Je fakt, že dali nášmu nakrúcaniu motivačný základ a zároveň nám určili hranice asociácií, na ktoré sme mohli našich respondentov napojiť. Občas sme naozaj ľutovali, lebo sme mali silné osobné príbehy, nie všetky nám však do konceptu sadli.
Stretli sme sa asi s trojnásobným počtom ľudí, než koľko sa ich vo výsledku v jednotlivých častiach cyklu objavilo. Boli skvelí, ale jednoducho nezapasovali. Zároveň sme sa snažili, aby medzi ľuďmi, ktorých téma spojí, fungovala istá energia a aby poskytovali rozdielne perspektívy života v tomto meste."
Z čoho by mohla podľa vás ich energia prameniť?
"Myslím, že z veľkej dávky dobrodružnosti. Zistili sme, že mnohí z týchto ľudí nie sú podľa spoločenských kritérií extra úspešní, ale sú vnútorne veľmi silní."
Ktorý na vás najviac zapôsobil?
"Keď sme nakrúcali diel o zvukoch Paríža, primárne sme chceli ísť cez hudbu. Tak sme sa dostali k pouličnému muzikantovi, ktorý začínal ešte v Československu vo folklórnom súbore Gymnik, chodil s ním na zahraničné zájazdy, a tak sa mu ponúkla možnosť emigrovať ešte ako mladému chalanovi s romantickými snami o tom, ako sa stane slávnym.
Pretĺkal sa všelijako, spočiatku nemal ani na mlieko. Tak vzal svoj klarinet, postavil sa na ulicu, začal hrať a hrá na ulici dodnes. Na jednej štácii pôsobí už tridsať rokov, či prší, či sneží, a to je vraj výsledok ťažkých bojov o miesto, veď pouličných umelcov sú haldy.
Je hrabalovsky krásnou postavičkou Paríža, na svoj klarinet zbalil obe svoje manželky. Dnes svoj život rozpúšťa vo vínečku, ktoré si každý večer po šichte dáva v kaviarni. Jeho príbeh je hodný samostatného filmu."
O ktorom zmysle sa vám nakrúcalo najlepšie?
"S asociatívnymi linkami je to pri zmysloch naozaj zvláštne – Petrovi Kerekesovi to veľmi ľahko išlo pri chutiach, ktoré sa cez jazyk dali previazať od kuchynskej suroviny cez lingvistiku až po literatúru, a toto prepojenie sa dalo vopred vymyslieť. Pri téme sluch sme mali skôr šťastie, pracovali sme s tým, čo sa podarilo.
Napríklad sme sa dostali na koncert do chrámu v turistickej štvrti, kde slúži omše slovenský kňaz a raz do týždňa aj slovenské. Prostredníctvom neho zaznel ´hlas boží´. Keď sme spoznali sestru Adriany Sklenaříkovej, právničku Natáliu, do zvukov Paríža sme zahrnuli aj ´hlas práva a zákona´."
Catherinu Ballovú, vnučku piešťanského kúpeľníka Ľudovíta Wintera, si v Paríži získal svet vôní. Posledný diel dokumentárneho cyklu Šesť zmyslov Paríža uvedie Dvojka v pondelok o 21.30. (zdroj: FOTO - RTVS)
A ako ste vyriešili záhadu šiesteho zmyslu?
"Verila som, že šiesty zmysel Paríža sa vykryštalizuje v priebehu nakrúcania. Téma módy a elegancie sa nakoniec ponúkla sama, hoci sme nešli programovo po stopách návrhárov a modeliek. Veľmi pekne sa poskladala aj vďaka slovenskej Parížanke Marcele Makarovej, ktorá počas cesty okolo sveta začala so svojím priateľom fotografovať zaujímavo oblečených ľudí na ulici.
V Paríži sme vďaka nim spoznali komunitu konžských prisťahovalcov - sapérov, pre ktorých je ich zvláštne pestrofarebné elegantné oblečenie nielen otázkou identity, ale aj politického presvedčenia. Mnoho ich žije v okolí stredovekej katedrály Saint Denis, kam chodia na bohoslužby.
Keď sme ich tam navštívili, práve z neho vychádzali, a tak sme šťastnou náhodou natočili nádherný obraz do filmu – vyzeralo to ako papagájí festival v gotických kulisách. Cez nich sa do filmu dostala aj téma migrácie a multikultúrneho súžitia, v Paríži všadeprítomná. Film tak získal nadstavbu a snáď i závažnosť."
Čo podľa vás drží cudzincov, aby žili práve tam?
"Myslím, že je to práve schopnosť Parížanov prežívať a užívať si život všetkými zmyslami. Pri niekoľkých návštevách v rozpätí štrnástich mesiacov, počas ktorých sme cyklus pripravovali, sme tento rozmer opakovane vnímali. Aj napriek tomu, že sme na každom druhom rohu stretávali vojenské hliadky s natiahnutými samopalmi a z plagátov útočili heslá kandidátov v divokej prezidentskej kampani.
Na začiatku natáčania sme si povedali, že chceme zistiť, akú podobu má dnes povestné parížske savoir vivre, teda umenie žiť. Hádam sa to diváci z nášho cyklu dozvedia."
Ako na vás pôsobila nostalgia ľudí za domovom?
"Nejakým spôsobom sa vždy objavila, pretože spôsob fungovania v parížskom prostredí je jednoducho odlišný. My Slováci máme plebejské dejiny a navyše po štyridsiatich rokoch socializmu nie sme navyknutí na spoločnosť, ktorá by bola tak sofistikovane hierarchická, ako je v Paríži. Nemáme to v génoch.
Ako vo filme hovorí jeden z protagonistov, v Paríži vám často trvá desaťročia „spoločensky sa vybudovať“ a niektoré kruhy ostanú prisťahovalcom navždy uzavreté."
Pouličný muzikant Jozef emigroval zo Slovenska ešte za čias Československa. Na jednej štácii pôsobí už tridsať rokov. Je hrabalovsky krásnou postavičkou Paríža. (zdroj: FOTO - RTVS)Prečo ich nemožno prekročiť?
"Vstupenkou nie sú peniaze ani kontakty, ale väzby a postavenie, budované po celé generácie. Väčšina ľudí, ktorých sme mali pred kamerou, Paríž milovala, mnohým však prekážala formálnosť spoločenských stykov, ktorá je odvrátenou stranou parížskej noblesy a schopnosti kultivovane debatovať o čomkoľvek.
Zhodli sa, že im chýba slovenská priamosť a srdečnosť. Potvrdil sa tiež náš predpoklad, že pocit domova človek vníma práve zmyslami. Nostalgia mala u všetkých konkrétnu chuť alebo vôňu a často sa dala zjesť. Napríklad herečke a režisérke Olívii Csiky Trnka domov najviac pripomínajú kyslé uhorky."
V čom je výhodou žiť v Paríži a byť ľuďmi odinakiaľ?
"Je skvelé, že ľudia, ktorí prídu do Paríža žiť, sa dokážu pozrieť na problémy parížskymi aj slovenskými očami. To im môže dať skutočný pocit radosti z toho, ako žijú, ako fungujú. Napríklad Catherine Ballo, ktorá mala vo veľkej kozmetickej firme istý čas na starosti kontakty a návštevy zahraničných delegácií, sama povedala, že Parížania by s nimi nikdy nedokázali byť v takom živom kontakte, ako to robila ona."
Vstúpili vám títo ľudia niečím dlhodobo do života?
"Všetci, s ktorými sme sa stretli, ma veľmi bavili, bavila ma ich rôznorodosť, ich svojský šarm. Ich príbehy boli neraz malé, obyčajné, ale nesmierne príťažlivé a intenzívne. A to všetko sa dialo v meste, ktoré by mi po všetkých stránkach vyhovovalo, i keď si vôbec nie som istá, či by som tam chcela po ich rozprávaní žiť."
Bibiana Beňová (42)
2 odbory – žurnalistiku a kulturológiu študovala na Univerzite Karlovej v Prahe, pracovala ako reportérka a hlásateľka v Českej televízii.
2 roky moderovala diskusný Kritický klub v Českom rozhlase.
100-ročie vojenskej histórie skúmala vo svojom kreatívnom dokumente z roku 2014 o pamäti dejinných miest na unikátnom mieste v stredočeských Miloviciach, kde hľadala odpoveď na otázku, čo je to hrdinstvo.
6-dielny cyklus Budujeme Slovensko dokončuje tento rok v spolupráci s Petrom Kerekesom a RTVS, kde si za kulisy na skúmanie citlivých tém slovenskej minulosti vybrala chátrajúce továrne na území Slovenska.
Prečo?
"Práve preto, že to nie je úplne otvorené mesto. Naozaj sa musíte veľmi snažiť a veľmi tam chcieť byť, aby k vám začalo byť priateľské. Až keď to dokážete, môže vás začať baviť tá pestrosť, farebnosť a stanete sa s vašou vlastnou „farbou“ toho súčasťou. Najkrajšie bolo zistiť, že ľudia zo Slovenska žijú v Paríži radostne, aj keď sa im osudy vyvinuli možno celkom inak, ako si predstavovali."
Sme súčasťou tej istej Európy, a predsa nevieme mať takú radosť zo života?
"Jeden z našich respondentov s doktorátom z literatúry na Sorbonne sa zaoberal životným štýlom a spoločenskými maniermi. Obedoval v Paríži so slovenskými podnikateľmi, učil ich, ako sa správať v nedeľných francúzskych reštauráciách a fungovať v spoločnosti, ktorá má svoje spôsoby vycizelované do extrémne formalistickej podoby.
Vyvíjali sa stovky rokov, sú súčasťou kultúrneho dedičstva. U nás sme takýmto vývojom zatiaľ neprešli, možno práve o to menej sa vieme radovať. Radostné a fascinujúce je však moje poznanie, že všetkým zo Slovenska, ktorých sme stretli, sa podarilo splniť si túžbu a dotknúť sa veľkého sveta."
Čí príbeh takúto splnenú túžbu podľa vás najkrajšie vystihuje?
"Roztomilo na mňa zapôsobila sestra modelky peávnička Natália Sklenaříková. Nakrúcali sme ju, keď chodila do parížskeho justičného paláca, kde v tom čase pojednávala. Rozprávala nám, že keď prišla prvý raz do Paríža ako dieťa, cestovala skoro ráno prázdnym mestom práve okolo tejto impozantnej budovy a počúvala rozprávanie šoféra, ktorého otec v nej pracoval.
Nedokázala si predstaviť, že by v nej niekedy mohla pracovať, ale veľmi po tom začala túžiť. Bola to impresia štrnásťročného dievčaťa a zároveň prvý podnet, pre ktorý sa rozhodla, že sa do Paríža odsťahuje."
Peter Kerekes. (zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)
Slimáky dokázali povýšiť na najväčšiu delikatesu
Chudobný je štát, ktorý je zložený iba z jedného národa. Už pred vyše tisíc rokmi to povedal uhorský kráľ Štefan. Jeho potomkovia sa týmto presvedčením dnes veľmi neriadia, mnohé rozvinuté európske metropoly ho však napĺňajú. „Aj preto je Paríž fantastický,“ myslí si režisér Peter Kerekes. Spolupráca na dokumentárnom cykle Šesť zmyslov Paríža si ho získala najmä chuťami tamojšej kuchyne, i keď v Paríži nenašiel jedinú reštauráciu so svojou obľúbenou maďarskou kuchyňou. Tvrdí, že radosť, ktorú v Paríži z ľudí cíti, je daná práve kultúrou stravovania a fascinuje ho, ako dokázali aj slimáky povýšiť na najväčšiu delikatesu. Spoločenskú tradíciu spája s húževnatosťou a schopnosťou urobiť z nevýhody výhodu.
„V Paríži nepočujete ľudí reptať, že majú veľa práce a musia robiť, naopak, vnímajú to ako perfektnú vec,“ hovorí Kerekes. To, čo majú Slováci v Paríži podľa neho spoločné, je práve dlhodobé nadšenie pre prácu, a je jedno, či ide o ľudí, čo utekali pred rokom 1968, alebo o tých, čo odchádzajú dnes. „Paríž je sám osebe iným kultúrnym vesmírom. Prechádzať jednotlivými jeho časťami je ako prechádzať kontinentmi. Ukazuje, že kľúčom k užívaniu vlastného života je užívanie si odlišných kultúrnych modelov.“
Keď človek žije v Paríži, nežil by v Londýne či v Berlíne. Nie je náhoda, kam ho to pritiahlo: vyhľadáva totiž istý spôsob komunikácie, má k istému poňatiu života blízko. „Vidno to na každodenných detailoch, na spôsobe, ako človek nakupuje na trhu zeleninu, ako sa pohybuje v metre, ako si zariaďuje domácnosť.“
