Listy zo sveta
Mária Dopjerová-Danthine
Autorka je spisovateľka, žije v Paríži
Keď som cestou z práce v metre prečítala, že cenu Goncourt za rok 2017 získala kniha Erica Vuillarda „L’Ordre du jour“, historický román o pripojení Rakúska k Nemecku, povedala som si, že si ju prečítam spolu s dcérou. Hneď v ten večer som sa zastavila v malom kníhkupectve pri škole. Neskoro. Kníhkupec práve predal posledný kus. Na moje rozčarovanie reagoval, nech sa zastavím o dva-tri dni, musí ju doobjednať, podcenil skutočnosť, že kniha môže vyhrať cenu Goncourt. O tri dni ich mal vyložené na pulte desiatky a nebola som jediná, kto ju v tej chvíli kupoval.
Kníhkupectvo Les Traversées (Paríž, FR) - Archív SMERentrée littéraire
V rozpätí medzi augustom a októbrom vychádza na francúzskom trhu približne 580 románov. Po nečinnom dovolenkovom auguste ide o obdobie, ktoré Francúzi nazývajú „rentrée littéraire“ (začiatok literárneho roku). Hoci literárne kritiky, rôzne relácie, kníhkupci a zamestnanci knižníc pomáhajú čitateľom sa zorientovať v žánroch, obsahu, kvalite, celé Francúzsko na jeseň nedočkavo čaká na vyhlásenie laureátov literárnych cien, aby si mohli kúpiť a prečítať tie, ktoré prešli rukami, analýzou a posúdením odborných literárnych porôt.
Literárna cena Prix Goncourt vznikla v roku 1903 a je vo Francúzsku jednou z najprestížnejších literárnych cien. Víťaznému autorovi a vydavateľstvu zaručuje úspech v predajnosti. V období pred Vianocami, keď ľudia hľadajú knižné darčeky, ide na dračku.
Víťazná kniha ceny Goncourt sa predá v priemernom náklade 398-tisíc výtlačkov. Je ďaleko pred cenou francúzskej Akadémie (246-tisíc predaných výtlačkov) a literárnou cenou Renaudot (221-tisíc výtlačkov). Uspávanky od Leily Slimaniovej, víťaznej knihy ceny Goncourt roku 2016, sa za rok predalo 500-tisíc kusov. Tretina predaných výtlačkov knihy, ktorá získala literárnu cenu, sa predá za posledné tri decembrové týždne.
Podľa denníka Figaro je Prix Goncourt jednou z najvýznamnejších referencií vo svete francúzskej kultúry. V počte predaných výtlačkov ju však predbieha cena Prix Goncourt des Lycéens (Goncourt gymnazistov) s priemerným počtom predaných kníh 443-tisíc. Cenu Goncourt gymnazistov v roku 2017 získala kniha L’Art de perdre (Umenie stratiť) od Alice Zeniterovej, niekoľkogeneračný príbeh alžírskej rodiny žijúcej vo Francúzsku, o vzťahoch medzi Alžírskom a Francúzskom, román o slobode môcť zostať sám sebou.
Eric Vuillard - spisovateľDve epizódy pri zrode tretej ríše
Rozhodnutie pre historický román Erica Vuillarda (vydavateľstvo Actes Sud) porota Goncourt odôvodnila autorovým originálnym spôsobom prerozprávania historických udalostí cez opis niekoľkých situácií vykresľujúcich, ako sa Hitler dostal k moci. Cez na prvý pohľad historicky bezvýznamné situácie, ktoré poukazujú na to, ako nacistická strana môže byť zvolená aj využitím prehnane zdvorilostných formuliek, dlhému tichu, v ktorom sa ukrýva súhlas. Porota ocenila autorov mierne ironický štýl bez cynizmu.
Kniha L'Ordre du jour nie je klasickým románom, je skôr detailnou výpoveďou dvoch epizód vzostupu tretej ríše. Prvou je stretnutie 24 magnátov 20. februára 1933 u predsedu Ríšskeho snemu, aby sa dohodli na financovaní volebnej kampane nacistickej strany na voľby 5. marca 1933. Druhou udalosťou je detailný opis Anschlussu - pripojenia Rakúska k Nemecku 12. marca 1938.
Stopäťdesiatstranový román sa začína scénou zasadania nemeckých priemyselných magnátov, ktorých prijal predseda Reichstagu Göring, opisom ich kostýmov, honosnej siene, kvapiek potu na čele. Mená ako Krupp, von Opel, von Schnitzler, riaditelia BASF, Siemens, Allianz, Telefunken, mená, ktoré sú aj dnes súčasťou našich životov cez práčky, autá a telefóny. Vo februári 1933 išlo o mená patriace vplyvným osobám, ktoré súhlasili s financovaním nacizmu. Silným momentom je aj opis rozlúčkového obeda Ribbentroppa s Chamberlainom a Churchillom na ulici Downing Street, keď Ribbentrop naťahuje obed do nekonečna detailným rozprávaním o tenise, zatiaľ čo Hitler napáda Rakúsko.
Podľa Erica Vuillarda by literatúra mala byť orientovaná na skutočnosť, mala by o niečom vypovedať.
Čítanie s hrčou v krku
Programom dejepisu posledného ročníka „collège“ (ekvivalent deviatakov základnej školy) je 20. storočie, prvá a druhá svetová vojna, medzivojnové obdobie, studená vojna. Nacizmus, stalinizmus, komunizmus. Programom hodín francúzskej literatúry je tiež 20. storočie. „Aliocha“ od Henriho Troyata, „Z Paríža do Paríža“ od Josepha Joffu, „Denník Anny Frankovej“, „Sido“ od Colette, „Detstvo“ od Nathalie Sarrautovej, „Je to človek?“ od Prima Leviho, „Slová“ od Jeana-Paula Sartra, „Francúzsky testament“ od Andreia Makina.
Keďže námet knihy spadal do učiva mojej štrnásťročnej dcéry, čítali sme ju nahlas spolu, striedali sme sa po štyroch stranách, občas uprostred strany, uprostred vety sme prestali čítať. Niekedy preto, aby som sa uistila, či dievča rozumie tomu, čo je medzi riadkami, inokedy preto, aby sme si povedali, akú hrôzu môžu vyvolať tiché pritakania, zámerné privierania očí v situáciách, keď človek cíti, čoho je svedkom. Občas som čítanie prerušovala preto, aby som počkala, kým sa rozplynie hrča, ktorá sa mi tvorila v hrdle.
Pod vianočným stromčekom som si našla knihu, ktorá v roku 2017 získala cenu Renaudot, La disparition de Joseph Mengele (Zmiznutie Jozefa Mengeleho), historický román od Oliviera Gueza (vydavateľstvo Grasset).
Aj môj vianočný darček potvrdil, že červený alebo modrý papierový pásik s názvom literárnej ceny na knihe láka na kúpu a prečítanie.
Autor: Mária Dopjerová-Danthine
