Príbehy (o) smrti, výstava, ktorá bude do osemnásteho februára prebiehať v Nitrianskej galérii, je subjektívnym rozprávaním Ľudmily Kasaj Poláčkovej o rôznych podobách smrti, jej pripomienkach a následkoch. Predstavuje dvadsaťtri autorov, ktorí spolu navzájom nesúvisia a spája ich smrť. Niektorí z nich predčasne zomreli, iní pracujú so smrťou ako so svojím umeleckým motívom, ďalší, ktorých úmrtie v okolí výrazne ovplyvnilo.
Bielik, Gerboc, Kasaj
Na výstave môžete vidieť obrazy, sochy, texty vyškriabané do stien, knihy, ilustrácie, projekcie. Niektorí z predstavovaných umelcov sú aj literárne aktívni. Róbert Bielik sa na výstave predstavuje sériou Štúdie k autoportrétu mŕtvoly I. – IX. (2010 - 2017). Básnik, prozaik, pedagóg, maliar, ktorý pri maľovaní rád využíva citácie starých majstrov, zachytáva v tejto sérii sám seba v rôznych štádiách smrti, aj ako posmrtné telo, zbavené života, ale dávajúce život ďalším.
Martin Gerboc, autor publikácie Kvapky krvi, Štruktúry sadomasochizmu, sa na výstave predstavuje takisto výtvarne. Gerboc rád provokuje a usiluje sa preniesť na diváka vizuálne šialenstvo, bod, kam sme za určitých okolností schopní zájsť.
Podnetom na vznik výstavy bolo vyrovnávanie sa Ľudmily Kasaj Poláčkovej so smrťou manžela, Ivana Kasaja. Na výstave sa predstavuje ako ilustrátor. Obálky, ktoré vytvoril pre vydavateľstvo Fantázia, súvisia so smrťou. Odľahčená a zároveň odľudštená zombie podoba na obálke zborníka poviedok Utekajme, už ide! či muž na pokraji síl so zlámanými krídlami v zborníku anglických poviedok Fragments of Heaven, plagáty a grafická tvorba, to prezentuje na výstave umelca, ktorého život sa skončil na jeseň v roku 2015, mesiac pred tridsiatymi piatymi narodeninami.
Ukončili život priskoro
Po príchode na výstavu sa stretnete s Eugenom Nevanom a Cypriánom Majerníkom, autormi Generácie 1909, z prvej polovice 20. storočia. Styčnými bodmi medzi nimi bolo priateľstvo, obaja cestovali po svete, boli to krehké bytosti a spáchali samovraždu. Osudy týchto autorov sú samostatnými románmi. Nevanov život je plný protikladov, čo je v rozpore s vyznievaním jeho výtvarnej tvorby. Zobrazuje najmä významné, elegantné ženy za oponou, pôsobí to vyrovnane, čo je v ostrom kontraste s jeho skutočným životom. Ako Žid si zo strachu pred uväznením v koncentračnom tábore zmenil meno na Nevan. Po uplynutí hrozby sa však, paradoxne, sám rozhodol ukončiť svoj život.
Majerníkove diela sú drsné a zbavené elegancie, používa lacné kulisy, v ktorých bezemočne ukazuje extrémne scény. Na výstave sa môžete pokochať napríklad jeho výjavom Milenci na periférii.
Bety Majerníková, prvá žena v Európe s doktorátom v oblasti šperku, speváčka, autorka sošky cien Radio Head Awards, tichý, skromný, manuálne nadaný umelec Jozef Mihál, sochár, konceptualista, verejne činný a politicky reflektujúci človek, manžel, otec Michal Moravčík, meditatívny senzualista Zolo Palugyay, milovník umenia a prírody Boris Perfecký, tí všetci sú v kategórii umelcov, u ktorých ukončenie života prišlo priskoro. Aj na základe predstavovaných prác môžeme usudzovať, o čo všetko môžeme byť ukončením ich existencie ochudobnení.
Strata blížneho, bolesť, smútok, prázdnota, adaptačný proces, melanchólia, pátos, potláčanie, to sa dá vidieť v inštaláciách Petra Barényiho (Zvonkohra a Celá stena 2010) či Miry Gáberovej, ktorá sa rovnako ako Barényi vyrovnáva so smrťou matky a ukazuje na seba ako na zrkadlo, ktoré tu zostalo. Jana Kapelová, ktorá civilne zapisuje každodenný život a píše mŕtvemu mužovi, že sa jej odlomilo zo zuba, že chodí von so psom v jeho bunde a topánkach, to sú všetko bolestivé uchopenia adaptačného procesu, ktoré vyznievajú mimoriadne intenzívne.
Na výstave možno vidieť diela známeho Vincenta Hložníka, aj neznámeho a kontroverzného Jozefa Brtiaka. Nevyhýba sa ani environmentálnej rovine, ktorú vyjadrujú tri ukrižované veľryby Andrása Cséfalvaya. Kniha ihiel, plátno nahrubo vyšívané červenou niťou ako generačný dialóg Maroša Rovňáka s jeho nebohou starou mamou, je zvláštnym príbehom o Červenej čiapočke a prejavuje sa v ňom autorov agnosticizmus. Výstava je koncipovaná skutočne mnohostranne a dajú sa na nej nájsť aj náboženské stvárnenia. Netlačí jeden typ pohľadu, nevnucuje, ukazuje a práve cez rôznorodosť ponúka možnosť uchopenia celej témy.
Zborníky poviedok fantastiky - Archív SMEKniha o výstave
Katalóg k výstave by sa dal považovať za samostatnú knihu. Má neobvyklých 144 strán, ktoré rozoberajú zomieranie, smrť a život po smrti (blízkeho) z rôznych strán. Filozofické ponímania Heideggera či Jaspersa, denníková forma Jany Kapelovej, odborný pohľad na paliatívnu starostlivosť na Slovensku, to všetko robí z tejto publikácie zaujímavý súbor pohľadov na smrť a radí ju medzi texty, ktoré by mohli byť čitateľsky zaujímavé v samostatnej knižnej podobe aj po uplynutí výstavy.
Ak považujete smrť za brutálnu a morbídnu, tak na výstavu Príbehy (o) smrti ani nechoďte. Je presne o tom, čo je v jej názve. Nie je však ani brutálna, ani morbídna. Je zbavená chcenia šokovať, smrť je vykreslená vo svojej podstate, bolestnej, smutnej, konečnej, nezvratnej a individuálnej. Vidíte, že dcére zomrela matka, že z toho bola nešťastná, že zomrela aj časť z nej, že manželke zomrel manžel, ktorý bol plný života, že synovi bolestne zomierala mama, deťom otec, že každý človek nakoniec zomrie, niekto náhle, nečakane a skoro, že smrť ako taká je prirodzenou súčasťou života a že aj keď každý pudovo potláča ideu smrti, napokon nezostáva nič iné, než rešpektovať svoju konečnosť. A Ľudmila Kasaj Poláčková hovorí, že je rada, že návštevníci odchádzajú z výstavy so slovami: Poďme žiť!
