Listovanie v knihe osudu býva neveselé. S múdrosťou a veľkorysosťou voči sebe samému sa mení na proces poznania. Arianina kniha, pardon – vlastne kniha slovenskej prozaičky a dramatičky Evy Mality Fraňovej je rozprávaním o mapách, po ktorých sa pohybujeme. Nevieme o nich, ale často predurčujú naše chybné i šťastnejšie rozhodnutia.
Eva Maliti Fraňová: Kustódi – Arianina kniha (Slovart 2017)Putovanie
Knihovníčka Ariana prešla na začiatku údolím smrti. Snažila sa pozrieť zomierajúcej matke do očí vo chvíli, keď definitívne zaspala. Dovtedy zabehnuté spolužitie s matkou sa mení na vyprázdnenú samotu. Ariane zostávajú len praktické starosti (tie dokáže zvládať v štýle matky) a nezodpovedané otázky. A varovania matky pred tým, aby „si v živote dávala pozor a nemyslela na sprostosti“. Myslieť na sprostosti znamená dať priestor inštinktom. Muži vraj niečo také vycítia a využijú, keď žena osprostie, a nechajú ju klesnúť až ku dnu.
Zima mala byť dlhá a Ariana sa začína konfrontovať s príbehmi rôzneho druhu. Nachádza mamin denník z čias dospievania a prvých lások, ktoré boli ohrozované vojnou.
Prichádza rad aj na Arianine lásky, nebola vždy sama. Naozaj ľúbiť ju naučil básnik Marek. Stal sa jej učiteľom, hoci bol oveľa mladší. Dokonca bola vydatá, dávno, len na chvíľu a akoby náhodou. Masér Imro mal kovbojský klobúk i pri plávaní. Vydávala sa za neho ako dvadsaťtriročná a na konci manželstva mala tých istých dvadsaťtri. Imro sa zrazu vynoril zo zabudnutia a jeho kamarát obdaroval Arianu mapou, vďaka ktorej nájde „svoju hviezdu“.
Začína sa snové putovanie plné symbolov a tajomstiev. Na scénu sa konečne dostávajú kustódi, strážcovia spisujúci knihy osudu pre všetkých ľudí.
Kam zapadnú stratené osudy?
Možno ich tresce povinným prepisovaním osudov jeden veľký diktujúci diktátor. Má vôbec zmysel takéto knihy spisovať, keď „ľudské osudy sú aj bez toho stratené“? A kam zapadnú stratené a odhodené osudy?
Kto čaká jednoduchý jasný príbeh vyrozprávaný od začiatku do konca v pravidelnom rytme, bude sa s touto prózou trápiť. Vychutná si ju však každý, kto má zmysel pre jemnú reč symbolov, snových obrazov a filozofie nenápadne skrytej v pocitoch a spomienkach.
Ide o zmes magického realizmu a autentickej každodennosti. Autorka sa prejavuje ako zrelá osobnosť. Nehľadá lacný úspech ani nečaká rýchlu slávu pikantných a zo života zľahka odpozeraných príbehov.
Maliti Fraňová používa krásnu literárnu reč. Nebráni sa poetickým prívlastkom, ktoré v čitateľovi ihneď vyvolajú obrazy v zamatových farbách akoby vystupujúce z ľahkého oparu podvedomia. Píše v najlepšom význame žensky, vťahuje do rozprávania emócie i očakávanie harmonických vzťahov, v ktorých je boj s existenciálnou samotou ľahší.
Stratený osud je metaforou životného smútku, osamelosti, aj neschopnosti poistiť si naveky svoje lásky a vzťahy.
Zapisovanie znamená život
Z jej štýlu vidieť inšpiráciu ruskou literatúrou, Fraňová prekladala hrdinské báje Osetov i symbolistický román Peterburg Andreja Belého. V Kustódoch sa objavujú aj iné literárne súvislosti a odkazy. Nechýbajú presahy do doby a stredoeurópskeho životného priestoru, lebo aj ten sa pre mnohých môže stať dôvodom stratenosti.
Samotná Ariana chce napísať román, hoci matka ju viackrát varovala, nech sa v žiadnom prípade neoddáva písaniu. Lebo to je to isté ako snívať alebo niekoho milovať – vždy na to doplatí.
Zapisovanie je spôsob víťazstva nad márnosťou osudu. Kto začne písať, ukazuje odvahu pomenovať svoje vnútorné mapy. Je to prejav životaschopnosti v tom najplnšom zmysle.
Ariana svoju knihu nakoniec vydala s pomocou susedky-vydavateľky a dočkala sa aj kritiky od filológa prednášajúceho na univerzite. Žiaľ negatívnej. „Štýl bez nápaditosti, nerovnaká kvalita v priestore celého textu. Nič dramatické sa neudeje.“
Našťastie Fraňovej próza si zaslúži výrazne lepšie hodnotenia ako román hlavnej postavy.
