Niečo také by spáchal iba ak blázon. Chorobne naivný ignorant, ktorý nevie o skutočnom živote nič a vlastné mesiášske ilúzie považuje za pravidlá, na ktorých stojí svet. Zavrieť do prázdneho hotela osem testosterónom prekypujúcich juhoslovanských mužov – Slovincov, Srbov, Chorvátov a bosenských Moslimov, psychickými problémami zmietaných veteránov balkánskych vojen – a v rámci „terapie“ oživovať ich traumy, neľútostne stískať ich neuralgické body, odhaľovať ich tajomstvá, zbavovať chlapskej hrdosti, vyzliekať donaha.
To sa predsa nemôže skončiť dobre!
Každému divákovi je zrejmé, že komorná dráma Chlapi neplačú nevznikla podľa skutočných udalostí a ani sa na realizmus nehrá. Táto umelá modelová situácia, fiktívna prípadová štúdia je však napísaná, zahraná a nakrútená tak dobre, že nás opantá, pohltí a prinúti so zatajeným dychom sledovať až do konca. Stáva sa metaforou s univerzálnym obsahom. Rozpráva o tom, prečo ľudia nedokážu spolu žiť v mieri a pokoji. A aj o tom, prečo musia.
