V komunite historikov bol Gustáv Husák (Vyšehrad 2017) Michala Macháčka jedným z najočakávanejších titulov minulého roku. Mladý český historik na nej pracoval takmer desať rokov a prvé drobné výstupy sľubovali naozaj výnimočný počin. Macháčkovi sa podarilo dostať pri výskume aj do ruských archívov strážených archivármi známymi svojou legendárnou neochotou kohokoľvek k čomukoľvek pustiť. Vďaka tomu mohol pracovať s dokumentmi, ktoré zatiaľ žiadny historik nevidel. Zároveň vyspovedal pamätníkov, ktorí dlho tvrdohlavo odmietali prezradiť čokoľvek zaujímavé z Husákovho súkromia.
Splnené očakávania
Spojte to s fundovanosťou, neobvykle dôsledným výskumom a historickým kumštom poctivej historickej školy (Macháček je žiakom uznávaného a aj u nás známeho profesora Jana Rychlíka) a máte predstavu, prečo boli očakávania obrovské. A Macháček nesklamal. Na symbol skostnatenosti, šerosti a príšernej stagnácie normalizačných rokov sa pozrel tak podrobne a komplexne, ako žiadny historik pred ním.
Životný príbeh muža, ktorý sa prepracoval z chudobných pomerov malej slovenskej dedinky až do najvyššej funkcie v štáte a do sídla českých kráľov, rozdelil Macháček do siedmich kapitol. Kniha vychádza z jeho dizertačnej práce, v ktorej sa zameriaval predovšetkým na česko-slovenské vzťahy, a preto otázka postavenia Slovákov v Československu z knihy vystupuje ako kľúčová téma. Macháček pritom vďaka dohľadu jedného z najpoprednejších odborníkov na túto problematiku, profesora Rychlíka, a vďaka výskumu na Slovensku a diskusiám so slovenskými historikmi i pamätníkmi, ako jeden z mála českých historikov chápe odlišnosť a špecifiká slovenského vývoja a iný uhol pohľadu Slovákov na československé dejiny.
Extrémne aktívny už za mladi
Kapitoly sú zoradené chronologicky, kniha sa teda začína Husákovou mladosťou a štúdiom na štátnom reálnom gymnáziu na Grösslingovej ulici, neskôr na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Macháček čitateľa prevedie nielen skromnými študentskými začiatkami budúceho generálneho tajomníka ÚV KSČ, ale i atmosférou hlavného mesta. Husák bol pritom v tomto období extrémne aktívny – bol výborným študentom, písal do rôznych časopisov (predovšetkým do DAV-u, Svojete a Šípu, na ktorého založení sa i podieľal), zakladal rôzne študentské spolky, ale napríklad i športový klub v Dúbravke, hral na harmonike, bol vášnivým fotografom (snímky si sám vyvolával) a mnoho ďalšieho. Macháček svoju prácu osviežil mnohými „mikropríbehmi“, ktoré síce nemajú pre životné osudy či politický vývoj Husáka kľúčový význam, no napovedia veľa o jeho charaktere. Jedným z takýchto príbehov je napríklad Husákovo stretnutie s Andrejom Hlinkom v roku 1936, keď sa Hlinka privítal so študentskými funkcionármi podaním ruky a pokrižovaním. To sa týkalo aj ľavicových zástupcov vrátane Husáka, ktorý sa po potrasení ruky vodcovi ľudákov údajne ostentatívne utrel vreckovkou.
Neochvejné antifašistické presvedčenie priviedlo Husáka počas vojny do ilegálneho odboja. Niekoľkokrát sa dostal do väzenia, nikdy tam však nepobudol príliš dlho – najmä vďaka guvernérovi Slovenskej národnej banky Imrichovi Karvašovi – a prakticky od roku 1943 plánoval Povstanie. To sa neobišlo bez ťažkostí, úteku do hôr a tiež ohrozenia života.
Detailnejšie roky po vojne
Pomerne rozsiahlo a veľmi detailne spracoval Macháček obdobie troch rokov medzi koncom druhej svetovej vojny a komunistickým mocenským prevratom, ktorému venoval samostatnú kapitolu. Vnútropolitický vývoj v Československu pritom nepreceňuje a uvedomuje si, že „v krajinách oslobodených Červenou armádou, kde komunistické kandidátky výrazne neuspeli, komunisti nakoniec aj tak nastolili svoj mocenský monopol“ (s. 200). Zameral sa skôr na kľúčové otázky týchto rokov, predovšetkým na jeden z najvážnejších nedoriešených problémov – štátoprávne usporiadanie a postavenie Slovenska. Neobišiel pritom ani vzťah komunistov a najmä Husáka k cirkvi, ani jeho vplyv na súdne procesy s Tisom a Alexandrom Machom.
Podobne detailné sú i nasledujúce kapitoly pokrývajúce roky 1948 až 1968. Macháček ide do hĺbky pri opisovaní súdneho procesu s Husákom od roku 1950 do jeho definitívneho odsúdenia 24. apríla 1954, jeho väzenskej anabázy, rehabilitácie, pôsobenia v Historickom ústave SAV i návratu do politiky. Menej detailne je už opísaný Husákov súkromný život v tomto období – predovšetkým vzťah s manželkou Magdou a rozvod. Z knihy môže čitateľ ľahko nadobudnúť dojem, že Magda si jednoducho počas jeho väzenia našla milenca a manželstvo stroskotalo. Také jednoduché to však nebolo.
Obdobie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, predovšetkým záverečná kapitola 1977 - 1991, si bude vyžadovať hlbší výskum a podrobnejšie spracovanie, čo si, koniec koncov, uvedomuje i sám autor.
Napríklad zriadenie Trnavskej arcidiecézy v roku 1977, čo bol z hľadiska cirkevných dejín na Slovensku kľúčový počin, je spomenuté v jedinej vete (s. 466). Jedným z recenzentov knihy bol pritom Róbert Letz, ktorý sa cirkevným dejinám venuje väčšinu svojej kariéry historika.
Otvorené otázky
Macháček sa nevyhol ani niekoľkým – i keď drobným – faktografickým chybám. Napríklad na s. 351 uvádza, že prezident Antonín Novotný dal v šesťdesiatych rokoch sledovať Alexandra Dubčeka a „jeho partnerku, budúcu manželku Annu“. Alexander Dubček a Anna Borseková sa však vzali hneď po vojne v roku 1945. V čase, keď ich dal Novotný sledovať, už boli dávno manželmi, nie partnermi. I edičnej práci vydavateľstva by sa dalo vyčítať niekoľko drobností (napr. na s. 200 v poznámke 767 nájdeme „katolicizmu na Slovensko v rokoch“; alebo na s. 411 „proběhla konsolidaci Slovenska“, na s. 535 „od roku od roku 1980“ a podobne).
Mladý český historik dal vo svojej knihe dokopy ohromné množstvo informácií, ktoré usporiadal do prehľadného a veľmi pôsobivého textu. Vďaka svojej precíznosti opravil niekoľko chýb, ktoré historici píšuci o Husákovi robili a zároveň nekriticky preberali jeden od druhého, očistil Husáka od niekoľkých neprávd, fabulácií či poloprávd, zároveň však dokázal byť dostatočne objektívny a servírované fakty sú vyvážené. V tom väzí sila a obrovský prínos jeho práce.
Niekoľko kľúčových otázok o Husákovi však ostáva otvorených. Ako je možné, že človek, ktorého strana odsúdila a na deväť rokov uväznila za vymyslené obvinenie z „buržoázneho nacionalizmu“, jej ostal verný? Ako je možné, že človek, ktorému musela hospodárska i kultúrna stagnácia krajiny biť do očí, ostal do konca života presvedčeným komunistom? Ako je možné, že vzdelaný, rozhľadený, schopný a inteligentný človek so silnými názormi na tieto svoje názory rezignoval a ostal figúrkou v rukách cudzej veľmoci? Ako je možné, že človek, ktorý dokázal obhajovať slobodu a bojovať proti fašizmu, sa ani len nepokúsil požiadať predstaviteľov ZSSR o odchod okupačných vojsk z krajiny?
Napriek všetkým výhradám som presvedčený, že Mácháčkov Gustáv Husák sa zaradí medzi kľúčové práce „československej“ historiografie. Poctivosť, s akou autor pristúpil k písaniu, sa vymyká z bežného štandardu historických prác. Je rozhodne prvou knihou, po ktorej by mal záujemca o Husáka siahnuť. Niekoľko otázok o Husákovi stále čaká na svoje rozlúsknutie, Macháčkovu prácu však bude veľmi ťažké prekonať.
