Jeho nápady sa počas medzivojnového obdobia na Slovensku velebili ako revolúcia. Architekt Friedrich Weinwurm postavil takmer polovicu Bratislavy, no veľkého uznania sa nedožil. Jeho život sa skončil záhadou. Vyše desať rokov po jeho osude pátrala architektka HENRIETA MORAVČÍKOVÁ. Z jeho diela pripravila zaujímavú výstavu v SNG.
Weinwurm navrhol bytovky Unitas a Nová doba. Boli prvé svojho druhu na Slovensku?
„Neboli to prvé nájomné domy, ale pravda je, že boli prvými projektmi sociálneho bývania. Boli určené pre finančne nezabezpečené vrstvy, robotníkov, nižších úradníkov.“
Vznikli, lebo v tom období stúpal počet obyvateľov?
„Bol to skôr dôsledok toho, že Bratislava sa vo veľkom industrializovala, prílev obyvateľov z vidieka bol obrovský. Táto téma sa riešila vtedy v celej Európe, uvažovalo sa o tom, aký by mal byť minimálny byt, koľko štvorcových metrov potrebuje človek na svoj život.“
Boli vtedy obyvatelia spokojní s Weinwurmovými riešeniami?
„Boli. Donedávna ešte v Novej dobe žili niektorí z prvých nájomníkov. Weinwurmove bytovky predstavovali kultúrny skok. Bytovky pre robotníkov predtým vyzerali ako ubytovne, celá rodina bývala v jednej izbe, nemala vlastné hygienické zariadenia, ani tečúcu vodu, ústredné vykurovanie.
Prvýkrát prišla moderne vybavená bytovka, boli tam sušiarne, práčovne, v Unitas dokonca knižnica. Odborná verejnosť v tom videla revolúciu, niečo nevídané, sociálny experiment.“
Viete, ako sa žilo v Unitase? Čítajte Weinwurm chcel architektúru otvoriť ľuďom, podarilo sa mu to?
„Určite áno, jeho model sa dodnes uplatňuje. Je to štandard bytového domu a dnes sa pomerne často hovorí aj o kumunitnom bývaní, o komunitných záhradách.
Prvá taká bola už v Unitase. Weinwurm sa snažil, aby aj chudobní ľudia žili dôstojne, a nie v toľko kritizovaných brlohoch.“
Neprehnal to potom socializmus s panelákmi?
