Nový film Martina Šulíka obstojí na medzinárodných fórach, ale v našom domácom kontexte je prelom. Sedemdesiattri rokov po skončení druhej svetovej vojny sa v slovenskej kinematografii konečne objavil hraný film, ktorý nerozpráva o hrdinstve vojakov a partizánov či o utrpení prenasledovaných.
Je o tom, že dnešok vyrastá zo včerajška. Že ak sme sa s dianím, drámami a hrôzami druhej svetovej vojny dodnes nedokázali porátať, nesmieme sa čudovať mravnému marazmu, v ktorom väzíme.

Slovenská kinematografia oplýva vojnovými dielami. Ich kvality preveril čas.
Prekypujú hrdinami i zradcami. Filmári však nikdy nemali odvahu ani podmienky na to, aby sa zbavili odstupu a osudy hrdinov, zbabelcov, povstalcov, arizátorov sledovali aj po vojne.
Nielen umelci, hodnoteniu a súdeniu sa dôsledne vyhýbali aj politici a morálne autority.
Nečudo, väčšina si z vojnových čias niesla vinu. Radšej sa všetci potichu dohodli, že v slušnej spoločnosti sa na túto tému nebude rozprávať. Bez očisty, pošpinení sme vo februári 1948 vhupli z jednej totality do druhej – a ani po jej páde v novembri 1989 sa nekonala žiadna katarzia, len sme ďalšiu pretvárku nahradili novou.

Prvý dojem bol mylný
Šulík varíruje svoj overený film púť, nežnú poetickú pikaresknú cestu záhradou slovenskej krajinky za všetkým, čo máme radi, ale i za tým, čoho sa bojíme, za čo sa hanbíme, na čo radšej zabúdame. Len pútnikmi tentoraz nie sú tridsiatnici v kríze ani adolescentky hľadajúce samy seba, ale zrelí muži.