Nový film Martina Šulíka obstojí na medzinárodných fórach, ale v našom domácom kontexte je prelom. Sedemdesiattri rokov po skončení druhej svetovej vojny sa v slovenskej kinematografii konečne objavil hraný film, ktorý nerozpráva o hrdinstve vojakov a partizánov či o utrpení prenasledovaných.
Je o tom, že dnešok vyrastá zo včerajška. Že ak sme sa s dianím, drámami a hrôzami druhej svetovej vojny dodnes nedokázali porátať, nesmieme sa čudovať mravnému marazmu, v ktorom väzíme.
Rakúsky herec Peter Simonischek: Slovensko ešte nenosí kapitalistický lak Čítajte Slovenská kinematografia oplýva vojnovými dielami. Ich kvality preveril čas.
Prekypujú hrdinami i zradcami. Filmári však nikdy nemali odvahu ani podmienky na to, aby sa zbavili odstupu a osudy hrdinov, zbabelcov, povstalcov, arizátorov sledovali aj po vojne.
Nielen umelci, hodnoteniu a súdeniu sa dôsledne vyhýbali aj politici a morálne autority.
Nečudo, väčšina si z vojnových čias niesla vinu. Radšej sa všetci potichu dohodli, že v slušnej spoločnosti sa na túto tému nebude rozprávať. Bez očisty, pošpinení sme vo februári 1948 vhupli z jednej totality do druhej – a ani po jej páde v novembri 1989 sa nekonala žiadna katarzia, len sme ďalšiu pretvárku nahradili novou.
Jiří Menzel a Peter Simonischek. Syn obete a syn vraha. (zdroj: SOULFORFILM)Prvý dojem bol mylný
Šulík varíruje svoj overený film púť, nežnú poetickú pikaresknú cestu záhradou slovenskej krajinky za všetkým, čo máme radi, ale i za tým, čoho sa bojíme, za čo sa hanbíme, na čo radšej zabúdame. Len pútnikmi tentoraz nie sú tridsiatnici v kríze ani adolescentky hľadajúce samy seba, ale zrelí muži.
