Marek Ťapák: Nie je karička ako karička

Vždy, keď jeho otec vstúpil do nejakej krčmy, ľudia kričali – aha, Ťapák prišiel!

Marek Ťapák.(Zdroj: FOTO SME - GABRIEL KUCHTA)

Nebudem sa ženiť, keď kvitne hora – hovorí v jednej poviedke postava baču, ktorého obdivuje herec a režisér MAREK ŤAPÁK.

Je presvedčený, že vzťah k miestu, odkiaľ pochádzame, vždy úzko súvisí nielen s folklórom, ale najmä s prírodou, aj keď si to často neuvedomujeme.

Aj v druhej sérii televíznej šou Zem spieva je jedným z lokálpatriotov a odporúča to najlepšie, čo vo svojom regióne nájde.

Aký máte vzťah k relácii Zem spieva?

"Bolo odvahou a asi aj malým zázrakom, že vôbec takýto formát v niekoho hlave vznikol a že ho slovenská verejnoprávna televízia začala vysielať. Je na to najpovolanejšia.

Zo začiatku sa síce stretol s miernym dešpektom, objavili sa pochybnosti o tom, ako to celé bude vyzerať a či vôbec bude mať nejakú sledovanosť, keďže folklór nie je hlavný prúd.

A naraz sa ukázalo, že vie pritiahnuť, očariť, strhnúť, načrieť do najhlbšieho vnútra človeka a vzbudzuje pozitívne chvenie. Pokojne ho môžeme aj kritizovať, ale v porovnaní s tým dobrým, čo priniesol, je to úplne zanedbateľné."

Článok pokračuje pod video reklamou

Takže vás nemuseli do pozície lokálpatriota prehovárať?

"Keď ma oslovili do prvej série, priznám sa, zo začiatku som zvažoval. Hovoril som si, v mojom veku si už musím vyberať, do čoho pôjdem."

Čo vás odrádzalo?

"Len to, či ľudia, ktorí sa do toho pustili, budú schopní spraviť niečo zaujímavé a pozitívne. Veď sám režisér a autor formátu Peter Núňez sa netajil, že k folklóru nemal vzťah, takže obavy, či to jeho tím zvládne, boli namieste.

Všetkým okolo neho však iniciatíva slúži ku cti a myslím si, že to napokon zvládli veľmi profesionálne. Program je vymyslený veľmi umne a šikovne. Nápad zaradiť na úvod pieseň Kopala studienku bol výslovne dobrý a nasadil vysoko latku."

A čo druhá séria?

"Postupne sa ukazuje, ako napĺňa kvalitu obsahu prvej časti. Opäť sú to výborní interpreti a nadšení diváci."

Ako by vyzerala vaša folklórna šou?

"O tom som vôbec neuvažoval, vžil som sa do projektu Zem spieva. Som veľmi disciplinovaný, podriaďujem sa pokynom režiséra a počúvam ho. Iné je to, keď sám režírujem."

Čo dnes objavujete v poňatí folklóru?

"Nie som etnograf, ale mnohým je asi jasné, že hoci folklór nebol mŕtvy ani doteraz, momentálne je výslovne v kurze. Je to aj vďaka tejto relácii, hoci je len vyústením prebiehajúceho procesu.

Na veľkých folklórnych festivaloch vo Východnej či v Detve sa už dávno robia takzvané školy tanca, kde sa vždy rozoberá ľudová hudba podľa jednotlivých regiónov, sú tam pedagógovia, tanečníci, profesionáli a rôzni ľudia sa sem chodia učiť rôzne základy.

Je to super, lebo aj medzi folkloristami je mnoho takých, čo poznajú, hrajú a tancujú len folklór z vlastného regiónu a iný nepoznajú.

Takto majú možnosť naučiť sa aj čosi viac a postúpiť na vyšší, profesionálnejší stupienok. Za vrchol však môžeme stále považovať dva najväčšie fenomény – Lúčnicu a SĽUK."

V čom sú výnimočné?

"Oba robia nesmierne pozitívnu a dobrú prácu s ľudovým umením na vysokej úrovni. Myslím, že z génia Štefana Nosáľa bude Lúčnica ešte dlho žiť.

Aj SĽUK stále vytvára nové programy a posúva sa. Koniec koncov, v spolupráci s ním som vytvoril pred pár rokmi Tanec medzi črepinami."

Bol to váš veľký režijný projekt, v ktorom ste aj účinkovali. Ako si naň spomínate?

"Mali sme okolo osemdesiat repríz na Slovensku aj na Morave a ohlas bol vynikajúci. Priznám sa, že vo svojej hereckej praxi som takú divácku odozvu ešte nezažil. Najmä na predstaveniach mimo Bratislavy, kde sú diváci oveľa vďačnejší.

Bolo to iné ako ovácie, aké sú dnes v móde takmer v každom divadle, ľudia výskali, kričali, chceli prídavky, opakovačky a tak. Boli sme úplne vyčerpaní, bolo nesmierne náročné pridávať."

Uvedomovali ste si na javisku svoj vek?

"Samozrejme, na jednej strane to bola priam akási opovážlivosť, ale zároveň som to mohol brať tak, že vystupujem ako herec, ktorý zhodou okolností tancuje. Čo vám mám povedať? Boli to litre vypotenej krvi a kopa pľuzgierov.

To diváka, samozrejme, nezaujíma, no sugestívny pohľad ho môže chytiť tak, že si povie, aj ja chcem tancovať, naučte ma to. A to sa mi stávalo. Mnohí vyslúžení tanečníci už vo vysokom veku potvrdili, že keď tanečník cíti v sebe poslanie a chce ho tancom odovzdať, môže tancovať, kým vládze."

Istý čas ste súboru SĽUK šéfovali. V čom sa dá s Lúčnicou porovnať?

"Neprislúcha mi to hodnotiť, sám som v Lúčnici kedysi tancoval. Cítim však, že v náhľade na tieto dva súbory dlhodobo existuje klišé. Lúčnica sa vníma vždy ako tá mladá a žiarivá, SĽUK ako ten archaickejší.

Ale to tak nie je, oba súbory majú veľmi dobré programy. Pravdou však je, že Lúčnica vždy mohla ťažiť z toho, že ako poloprofesionálny súbor dokázala nájsť tanečníkov, ktorí boli nielen vynikajúci, ale aj nadšení a dalo sa pri nich v choreografiách vsadiť na mladícky entuziazmus a energiu. SĽUK fungoval odjakživa na trochu inom princípe.

Je to súbor, kde fungujú tanečníci na profesionálnej báze a musia sa prispôsobiť štátnemu systému, na konci ktorého je slabo platený výsluhový dôchodok.

Tancujú v ňom však výnimočne talentovaní ľudia. Ich devízou je, že dokážu zatancovať nielen folklór, ale aj modernu a sú viac otvorení experimentu."

Prečo ste odtiaľ odišli?

"Necítil som, že by som tam mohol využiť svoj potenciál tak, ako som chcel. Chcel som si tvoriť vlastné veci, tak som išiel radšej na voľnú nohu."

Čo teraz chystáte?

"Rád by som divadelne spracoval otcov film Rok na dedine. Túto myšlienku nosím v sebe už mnoho rokov. Okrem toho by som sa rád ponoril do príbehov starých Goralov, ako ich zozbieral spisovateľ Kazimierz Przerwa-Tetmajer a tri jeho poviedky sfilmoval. Gorali sú veľmi špecifické etnikum."

Čím vás priťahujú?

"Počas valaského osídľovania ostali kdesi na pomedzí Tatier, potom sa rozšírili viac do Poľska. Na Slovensku ich je menej, ale je tu pár goralských obcí. Z tejto oblasti pochádza aj môj otec.

Koniec koncov, aj jeho prvý film Balada o Vojtovej Maríne približuje prostredie krásnej, drsnej vysokohorskej prírody. Ľudia odtiaľ sú tvrdí ako tatranská žula, prešli ťažkým životom, ale čo je úžasné, majú v sebe akýsi morálny kódex, upevňovaný mnohé desaťročia a stáročia."

Aký?

"Tým, že aj keď spravia niečo, čo spoločnosť nielenže odsúdi, ale vie aj presne pomenovať, dokážu v sebe nájsť silu a priznajú si chybu. Myslím si, že to je pre dnešnú dobu zaujímavý pohľad."

Čo znamená byť dnes goralom?

"Nie je to vôbec len otázka folklóru, folklór je len prostredie, v ktorom istí ľudia žijú. Gorali by mohli byť pokojne aj Baskmi, Vikingmi, Keltmi či škótskymi horalmi, keby žili inde. Ide o enklávu žijúcu na mieste, ktoré ju formuje, vychováva, tlačí do hodnôt, ktorých sa musí držať, aby prežila. Stále tu pritom citeľne funguje vplyv prírody.

Kedysi bol život plný mystiky, démonov a obáv z nevysvetliteľného, s čím bolo treba žiť, vstrebať to, vyrovnať sa s tým. Mrzí ma, keď to niekto znevažuje."

Ako napríklad?

"Veľmi mylná je napríklad predstava súčasníkov o bačoch. Často ich vnímajú len ako opilcov, ktorí žijú s nejakými špinavými ovcami.

Pritom bača bol odjakživa veľmi považovaný človek, veď mu svoj majetok zverili ľudia z celej dediny, staral sa o ich ovce, odovzdával mlieko, syry, oštiepky a na konci roka, keď ich zohnal z paše, musel všetko dokladovať.

Ak sa nejaká ovca stratila, nedávali to za vinu medveďovi či vlkovi, ale bačovi a valachom. Čiže to nebolo len také hocijaké bačovanie. Navyše bačovia boli ľudia s veľkými poznatkami z prírody, vedeli liečiť.

Dokonca sa stávalo, že sa k nim prišli poradiť babice, ktoré si nevedeli rady s pôrodom. Aj preto som si jednu z goralských poviedok, ktoré chcem sfilmovať, vybral práve na túto tému."

Nakoľko reálny je váš pripravovaný filmový projekt?

"Scenár je napísaný, všetko je však otázka peňazí a rokovaní. Perspektívne hľadám protagonistov. Typológia postáv je pre mňa veľmi dôležitá."

Budete hľadať pravých goralov?

"Musia pôsobiť v prostredí autenticky, čo nie je ľahké dosiahnuť. Tým nechcem tvrdiť, že tu nie sú talentovaní herci, ale potrebujem nájsť človeka, ktorého keď uvidíte v prvom zábere, musíte ihneď uveriť, že je to on, že je s prostredím spätý, že to nie je iba herec, ktorý hrá jednu zo svojich postáv.

Rovnako je to aj pri tanečných situáciách – goralský tanec je veľmi typický a prejaví sa už na držaní tela."

Tradície a vzťah k rodisku určili aj filmovú dráhu vášho otca. Bolo ťažké hľadať si pri ňom svoju cestu?

"Odjakživa som bol s vplyvom môjho otca zmierený. Hovorí o tom aj dokument, ktorý som o ňom nakrútil."

Ako ste sa k nemu postavili?

"Ako človek, ktorý má istý kritický náhľad a názor na niektoré diela svojho otca, ale nikto odo mňa nemôže čakať, že prestanem byť jeho synom. To sa ani nedá."

Nikdy ste sa nepotrebovali voči nemu ako umelec vyhraniť?

"Ako mladý som, samozrejme, chcel byť iný a aj som robil iné veci. Ale životné cesty a udalosti ma k otcovi akosi stále vracali a prichádzal som na to, že pre kultúrnu kontinuitu je podstatné stáť pri veciach, ktoré nás spájajú, hoci v istých momentoch sa môžu zdať nespojiteľné.

Je to ako s povinným čítaním. Mnohým knihám som ako školák nerozumel, nevedel som ich precítiť tak, ako viem teraz."

Hrali ste vo viacerých otcových filmoch. Aké to bolo, keď ste v detstve sledovali jeho režisérsku prácu?

"Nefungovalo to tak, že by do mňa niečo húdol. Nechával dianie okolo mňa celkom voľne plynúť a ja som si zrazu v dospelosti uvedomil, že som ako dieťa na filmovačkách pred kamerou či mimo nej nabehal množstvo kilometrov v teréne a nasal mnoho poznatkov o procese nakrúcania, o štábnej kultúre, o ľuďoch a ich funkciách na pľaci. Rozhodol som sa ich využiť."

Ako si spomínate na tie filmovačky?

"Vždy sa mi vynorí obraz toho, ako mali ľudia otca veľmi radi, kdekoľvek sa objavil. Hovorím najmä o ľuďoch z dedín nielen na Orave, kde bol medzi svojimi, ale aj na rôznych iných miestach Slovenska, či už na Detve, keď nakrúcal Kateru, alebo na Brezovej, kde sa robil Sváko Ragan, či na východnom Slovensku pri nakrúcaní filmu Hanča, Jano, Lucia.

Stávalo sa úplne bežne, že keď sa vybral na obhliadku nejakého miesta, alebo už tam išiel rovno nakrúcať, vstúpil do miestnej krčmy a ľudia radostne kričali – aha, Ťapák prišiel!

Samozrejme, zvítanie sa nezaobišlo bez pohárika, platila celá krčma. Spolu s otcom milovali aj Jozefa Kronera, Ivana Rajniaka či Jozefa Majerčíka, ktorých vo filmoch často obsadzoval.

Všetci mali s miestnymi veľmi úprimný a otvorený vzťah. Otec mal otvorené dvere nielen na inštitúcie, ale aj do mnohých rodín."

Ako ste na tom vy s bezprostrednosťou?

"Sú iné časy, iné podmienky, iné možnosti. Mal som počas vlastného nakrúcania veľa príjemných skúseností, ale bol som už aj nemilo prekvapený, lebo nastali aj situácie, že sa ľudia jednoducho zabetónovali a povedali nie.

Marek Ťapák (57)

2-dielny slovenský film Jánošík z roku 1963 v réžii jeho otca Martina Ťapáka bol jeho prvou detskou hereckou skúsenosťou, účinkoval v ňom ako trojročný

1981 sa zapísal do pamäte s postavou Otlaka v slovenskej filmovej rozprávke Plavčík a Vratko, neskôr ako Radko v Popolvárovi

3 roky tancoval v súbore Lúčnica

1996 sa stal umeleckým šéfom divadla Nová scéna, neskôr riaditeľom, bol ním až do roku 2001

80 repríz malo divadelné spracovanie jeho projektu Tanec medzi črepinami, ktorý v roku 2012 dostal aj svoju filmovú podobu

14 seriálov, v ktorých účinkoval (Štúrovci, Alžbetin dvor, Odsúdené, Mesto tieňov, Záchranári a ďalšie)

2 inscenácie divadla Aréna, v ktorých účinkuje (Lulu, Lesk a bieda kurtizán)

Presviedčal som ich, nech ma neodmietajú skôr, kým im nepoviem, čo chcem, ale oni nie, ani ma nechceli vypočuť.

Neskôr z nich vyšlo, že mali s inými filmármi zlú skúsenosť a už k sebe nikoho nechcú vpustiť. Také niečo sa za čias nakrúcania môjho otca nestalo. Ľudia filmárom oveľa viac dôverovali."

Čo všetko na folklóre oceňujete?

"Výraz, hĺbku, presnosť, srdce, techniku. Vnímam ho najmä cez tanec, ktorý je pre mňa predovšetkým vyjadrením emócií, a je jedno, či je človek sám, v skupine alebo v páre.

Vždy je to dialóg – partnerky a partnera, niekedy partnera a partnera či tanečných partneriek, napríklad pri karičke. Obyčajnú karičku robia mnohé slovenské súbory, ale nie je karička ako karička. Keď do nej dáte svoje srdce, cítite dotyk s niečím nadpozemským.

Fascinujú ma ľudia, ktorí dokážu do tanca vniesť túto nadhodnotu. Keď dialóg funguje, váš tanec rastie a naraz cítite, aké je to úžasné. To som zažil svojho času v Lúčnici."

Myslíte, že ľudia mimo Slovenska dnes vedia žiť slovenským folklórom bez konzervatívneho pohľadu?

"Fakt, že to robia, znamená, že jednoznačne majú nejaké puto s touto krajinou a to puto funguje, pretože inak by sa pravidelne nestretávali, neplieskali by sa po stehnách a netancovali odušu. Ide o akýsi moment multikulturalizmu, ktorý vlastne funguje naopak.

Je to neskutočne sympatické a týmto ľuďom treba ukázať, že nám na Slovensku na nich záleží, hoci žijú v Anglicku, Švédsku, Japonsku, Austrálii, Amerike, kdekoľvek."

Veríte, že to niečomu pomáha?

"Verím, že prostredie otvára srdce, rozum aj pamäť. A vidíte, opäť sme pri tom, ako na človeka vplýva príroda. Nečudujme sa, že s ňou boli ľudia takí spätí.

My žijeme medzi betónovými kockami, skeletmi a sklenými fasádami a myslíme si, ako ten náš život fantasticky a plnohodnotne prežívame. Obávam, sa, že to tak nie je. Preto sa snažím k prírode a ľudovej kultúre stále vzhliadať. Chcem byť jej súčasťou."

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako dostať akné pod kontrolu? Odhaľte jeho príčiny!
  2. Ušetrite na vykurovaní s novým Teplom so zárukou od ZSE
  3. Vo VSD prepli na vyššiu rýchlosť, šetria nám čas a peniaze
  4. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať
  5. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať
  6. Najužitočnejšia appka
  7. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách
  8. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej
  9. V O2 to s dátami poriadne prehnali
  10. Zužitkovaním biologického odpadu šetríme prírodu aj náklady
  1. Ako dostať akné pod kontrolu? Odhaľte jeho príčiny!
  2. Ušetrite na vykurovaní s novým Teplom so zárukou od ZSE
  3. Vo VSD prepli na vyššiu rýchlosť, šetria nám čas a peniaze
  4. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať
  5. Bratislava dostane o rok nový mestský bulvár
  6. DEXIS SLOVAKIA má nového generálneho riaditeľa
  7. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať
  8. Stavebná fakulta hostila medzinárodnú konferenciu CSASC
  9. Cestárske kariérne dni 2018 na SvF
  10. Najužitočnejšia appka
  1. Do boja s plastovým odpadom na Slovensku vstúpil prvý reťazec 19 149
  2. Najužitočnejšia appka 15 782
  3. Účet za liečbu chlapca? Šesť miliónov eur 13 653
  4. V O2 to s dátami poriadne prehnali 10 034
  5. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať 9 364
  6. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej 8 698
  7. Nasledujúci týždeň budeme cestovať za polovicu 7 152
  8. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách 5 795
  9. Čerstvosť je o správnom skladovaní. Reportáž zo skladu Kauflandu 5 123
  10. Zmenky a dlhopisy s fixným výnosom 5 – 6,6 % p.a. 2 616

Téma: Zem spieva


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Remišová: Ak Imrecze nevedel postrážiť finančnú správu, ako mu môžeme zveriť rozpočet?

Všetky alternatívy sú pri prezidentskom kandidátovi otvorené.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Vlaky na Slovensku horia, a bude sa to opakovať

Čo sa deje v slovenských železniciach.

Stĺpček Jakuba Fila

Súzvuk Fica a Pellegriniho môže začať lámať Imrecze

Dvojvládie Smeru prenasleduje odkaz Radičovej vlády.

ŠPORT

Na slovenské zápasy si lístky už oficiálne nekúpite

Bojovali proti priekupníkom. Doplatili na to fanúšikovia.

Neprehliadnite tiež

Víťazným románom Anasoft litera je Scenár Etely Farkašovej

Kniha rozpráva príbeh starnúcich intelektuálov.