Vôbec vraj nebola herecký typ. Len raz ju otec donútil recitovať básničku v kultúrnom dome, ale ušla odtiaľ. Keby vtedy povedala, že chce byť herečkou, asi by sa jej všetci vysmiali.
Nakoniec sa jej toto povolanie stalo osudom. Vo svete o nej už dobre vedia.
Pevná, nežná, krásna a presvedčivá, taká je v novom televíznom seriáli Milenky herečka ANTÓNIA LIŠKOVÁ.
Na Slovensko prišla nakrúcať z Talianska, kam po otvorení hraníc odišla, aby spoznala svet.
Osud jej ukázal, že najlepšie urobí, keď bude herečkou. Slovenskí diváci konečne majú možnosť spoznať ju lepšie.
Mali ste už na Slovensku podobnú ponuku?
Bolo ich pár, no viackrát sa z mnohých dôvodov nedali časovo zladiť. Tentoraz všetko do seba zapadlo a teším sa, že sa mi podarilo natočiť na Slovensku takýto pekný projekt. Robila som s dobrými ľuďmi, dostala som sa nielen medzi výborné herečky, ale aj perfektné baby. A áno, sme kamošky naozaj. Nakrúcať príbehy štyroch priateliek nebolo vôbec ľahké, ale režisér sa do toho veľmi spoľahlivo a pekne vžil.
Čo na tom nebolo ľahké?
Hľadať citlivosť a krehkosť, ktorú sme ako ženy pred kamerou neraz strácali. Režisér tieto prostriedky dokázal nájsť, vždy vedel, kde ich treba prejaviť.
Prečo sa prejavuje pred kamerou strata citlivosti?
Deje sa to niekedy únavou a sťaženými podmienkami. Boli scény, ktoré sme nakrúcali v zime a snažili sme sa ich rýchlo dokončiť, aby sme mohli ísť do tepla. Režisér si však potrpel na to, že aj v náročnejších situáciách sa nesmelo nič z emócií stratiť. Takto nás viedol. Bol prísny, a myslím, že je to na výsledku aj vidieť.
Líši sa v niečom prístup k herečkám v Taliansku?
Nie sú tam veľké rozdiely, prístup je v zásade univerzálny, okolo vás behajú kostymérky či osvetľovači, pracujete pred kamerami vo veľkom kruhu kolegov a kolegýň. Najväčší rozdiel na Slovensku bol pre mňa, prirodzene, v tom, že som musela hovoriť po slovensky. Táto skúsenosť prišla prvý raz v živote.
Ako ste si poradili?
Trošku to bolelo, prvé dva dni som mala pocit, že hrám v úplne nezrozumiteľnej reči, nedalo sa to k ničomu prirovnať. Ale myslím, že som sa dostala do kontextu pomerne rýchlo, na tretí deň som sa rozbehla a už sa mi potom darilo.
Chodíte často na Slovensko?
Áno, pravidelne a celkom často chodím do rodných Bojníc, mám tam príbuzných. Ale predsa len, mojou každodennou rečou je už taliančina.
Do herectva po taliansky ste vstúpili bez skúseností, nechýbalo vám, že ste nemali žiadnu školu?
Herectvo nesie v sebe veľa vecí, o ktorých vlastne ani nerozhoduješ. Keď som dostala prvé ponuky, skúšala chodiť aj na kurz. Herec, ktorý ho viedol, napokon povedal, že bude lepšie nerobiť ho, že by sa zo mňa vytratila prirodzenosť a len by ma to pokazilo.
Kedysi sme vás zaregistrovali v televíznom seriáli Očarenie, ale v kinách vás nebolo ľahké nájsť, hoci ste všeličo nakrútili. Nechýbala vám pozornosť z krajiny, odkiaľ pochádzate?
Často som počula, že na Slovensku o mne ľudia nič nevedia, nemali ma tu zrejme ako zaradiť. Brala som to normálne. Seriály sa sem dostanú skôr, filmy menej.
Odišli ste do Talianska v deväťdesiatych rokoch. Nechceli ste sa vrátiť?
Keď sa otvorili hranice, bolo nás veľmi veľa takých, ktorí odišli odtiaľto, aby skúsili život niekde inde. Niekto išiel do Anglicka, niekto do Francúzska, do Talianska, prosto do celej Európy. Myslím, že to bol najmä sen odísť z krajiny, v ktorej sme boli zavretí a kde sme dlho predtým túto možnosť nemali. Niekomu to vonku išlo lepšie, niekomu horšie, ja som sa uchytila a mala dôvod aj chuť ostať. Stále je veľa mladých, čo urobia vo svojom živote to isté, ale zároveň vidím, že čoraz viac ľudí sa aj vracia domov s tým, že Slovensko je na tom teraz lepšie ako niektoré okolité postkomunistické krajiny.
Až na spoločenskú a politickú katastrofu, ktorá nedávno prepukla.
Asi máte na mysli vraždu slovenského novinára. Také niečo sa už stalo vo viacerých krajinách, v Turecku novinárov väznia, aj na Malte došlo zabili novinárku.
