Julian Barnes je stelesnením elegancie. Zjavom, písaním, vystupovaním, témami. Píše o láske spôsobom, ktorý sa môže zdať miestami až podchladený, ale to, že človek s bolesťami v kuse nereve z plných pľúc, neznamená, že ich nemá. Aj otázka z úvodu knihy The Only Story k tomu mieri: „Ľúbili by ste radšej viac a trpeli viac alebo ľúbili menej a trpeli menej?“ Tých, ktorí by mali poruke okamžitú odpoveď, nie je veľa. Toto je kniha o mužovi, ktorý spomína na príbeh, ktorý sa stal pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Ten muž, rozprávač, si myslí, že každý má len jediný príbeh hodný rozpovedania, jeden, ktorý definuje a ovplyvňuje ďalší život. Tým príbehom býva často prvá láska, každopádne tá, na ktorú človek nezabudne do konca života.
Julian Barnes: The Only story (Jonathan Cape London, 2018)Láska na kurtoch pri zmiešanej štvorhre
Ako kniha plynie, rozprávač Paul vystrieda prvú, druhú aj tretiu osobu, možno podľa toho, ako blízko je v tej ktorej chvíli sám k sebe alebo nakoľko je už odcudzený svojmu príbehu. Udalosti sa začínajú odvíjať počas letných prázdnin, keď sa unudený devätnásťročný vysokoškolák Paul prihlási do tenisového klubu v Dedine, bezmennom ukážkovom predmestí, kde žijú svoje usporiadané životy príslušníci strednej triedy.
Barnes svojho hrdinu poslal do doby tesne pred vypuknutím sexuálnej revolúcie šesťdesiatych rokov, ale napriek tomu, že sme už v inom tisícročí, láska, ktorá Paula stretla na kurtoch pri zmiešanej štvorhre, by vystrelila obočia do výšky aj dnes. Susan je vydatá, čo sa pri letných láskach odjakživa považuje len za banálnu prekážku, ale má aj štyridsaťosem rokov a dve dcéry, staršie od chlapca, ktorého nechá, aby sa do nej bezhlavo zaľúbil. Pustí z uzdy rozum aj seba spôsobom, akým sa to podarilo Anne Kareninovej alebo Emme Bovaryovej. Barnes je znalcom Flaubertovho diela, napokon je aj autorom knihy Flaubertov papagáj (1984).
Táto májovo-decembrová kombinácia citov nežiada čitateľské publikum o potlesk, ona sa deje bez ohľadu na sympatie či antipatie. Paul, ktorý rozpráva genézu lásky bez možnosti dobrého konca, sa nepokúša zapáčiť. To, čo sa začne ako vozenie spoluhráčky domov z tenisu, sa skončí klasicky. Susan pritom nemožno označiť za pani Robinsonovú ani za pumu, ako sa nelichotivo hovorí zrelým dámam, ktoré sa obsluhujú v bare plnom mladíkov. Hoci je vydatá už štvrťstoročie a je matkou, je neskúsená rovnako ako Paul, ktorý má za sebou jedinú sexuálnu avantúru. Uzavrela rýchle manželstvo koncom vojny, keď tí dobrí zomierali, a vyberať sa dalo len z priemerných. Zistenie, že to bol omyl, ale stále je možnosť zachovávať fasádu, pokiaľ budú spálne oddelené a pán Slonie nohavice, ako hovorí svojmu manželovi, ju po každovečernej opici zbije len občas, to je skúsenosť, po ktorej môže prísť len niečo lepšie.
Maximum alebo pokoj
Paul sa správa so šťastnou zmesou arogancie mladosti a úplnej naivity. Nesúhlas dospelých, teda rodičov, podvádzaného manžela či dcér milenky, berie len ako malé polená stojace v ceste jeho šťastiu. Keď Susan nakoniec dospeje k finálnemu rozhodnutiu a opustí rodinu, zakotví v domčeku v Londýne. Paul sa stáva jej podnájomníkom vo veľmi výrazných úvodzovkách. Všetky drobnosti, frázy, ktoré mu milenka hovorieva, spoločná spálňa, žiadne ukrývanie, on cez deň v škole, ona čakajúc s teplou večerou, čo by sa mohlo pokaziť? Všetko. Ak však poznáte tvorbu Juliana Barnesa, iste nečakáte dojemnú trojgrošovú operu v próze. Ani ju nedostanete.
Nedozvedáme sa všetky detaily príbehu. Paul sa nesnaží prerozprávať všetko, čo sa udialo, ponúka len svoje spomienky, tak ako sa vynárajú. Julian Barnes výborne zvláda opísať cyklickosť myslenia starnúceho muža, to, ako je človek schopný ohrýzať jeden prastarý detail ako kosť, či už je to zaujímavý tvar milenkiných uší, jej troška dlhšie predné zuby, po ktorých rád klopkal, kým jej ich manžel nevybil, a hlavne a predovšetkým, prečo vlastne, keď už žili spolu a všetko bolo v poriadku, začala piť?
Paul si robí o Susan starosti, keď mu spolužiak a spolubývajúci prezradí, že mu mizne whisky, že obsah fľaše postupne bledne a redne a že pani domáca sa naučila liezť aj na skriňu, kam si alkohol nakoniec schovával. Trpko smiešne začiatky sa prehupli do plne rozvinutého alkoholizmu a do zmeny osobnosti. Paul Susan podporoval, miloval ju a zotrvával pri nej. Ženské pitie je dodnes stigmatizované viac ako mužské nasávanie. Paul doslova stráca najlepšie roky svojho života, pokusy odsťahovať sa, nadviazať vzťahy s inými ženami zlyhávajú. Stále sa vracia k svojej medzitým už aj psychicky poznačenej láske. Svojmu jedinému príbehu venuje napokon viac ako desať rokov života, kým sa odhodlá a vráti matku dcéram, aby sa starali o škrupinu, ktorá z voľakedy veselej, podnikavej a vitálnej ženy zostala. Z neho, napokon, nezostalo oveľa viac, aj keď jeho ďalšie dekády plynuli pokojne, stále pokojnejšie. Znížil totiž svoje nároky a nehľadal maximum. To už bolo. Teraz si, možno predčasne, najviac cenil pokoj.
Každý si prežil veľkú lásku
Dobrá kniha je tá, ktorá vyvoláva otázky, znepokojuje, zlostí. Bola bezohľadná Susan, bol bezohľadný Paul? Žena, ktorá má skoro päťdesiat rokov, nabáda mladíka, aby sa neposmieval zdanlivo nudným ľuďom, medzi ktorými žijú. Každý si prežil svoju veľkú lásku, aj keď neúplnú, aj keď len v predstavách, hovorí mu. Susan je len útržkovitou rozprávačkou svojho života, ale zbieraním čriepkov z rôznych strán sa dá vyskladať obraz ženy, ktorá sa síce vybrala rezolútne za láskou, ale nedokázala prehlušiť bolesť, ktorú jej pôsobil starnúci manžel, prosiaci ju na kolenách o návrat, samozrejme, spríjemnil by jej to bitkou, ale predsa, bol tu aj dom, ktorý opustila, dcéry, ktoré nič nehovorili. Bola tu stála neistota, koľko času jej ešte bude ochotný dať milenec o tridsať rokov mladší. Barnes v knihe často spomína anglické umenie hovoriť mlčaním. Scény tohto typu sa tu vyskytujú často, pričom by možno viac slov viedlo k menšej konzumácii sherry a ginu.
Má žena na prahu vyššieho stredného veku, ktorá sa môže kedykoľvek dočkať vnúčaťa, k sebe tak silne pútať mužské mláďa? „Neopusť ma teraz len tak, Paul.“ Má muž právo opustiť partnerku, ktorá si kvôli nemu rozbila síce nudnú, ale bezstarostnú existenciu?
Pravda, je už pološialená z alkoholu a on sa snažil veľmi dlho a teraz má tridsať rokov a vie, že sa buď potopí na lodi s ňou, alebo odpláva na záchrannom člne. Paul, počúvnuc pud sebazáchovy, zvolí život, avšak nikdy sa neožení. Jeho interakcia s okolím je príjemná, ale skĺzava po povrchu, už nepripustí ďalšie zranenia. Jeho jediný príbeh sa stal jeho nepriepustným brnením. Susan navštevoval po odluke najprv často, potom redšie. V čase, keď zomierala, vôbec nevediac, čo pre ňu voľakedy znamenal ten muž, čo ju tak rád hladil po uchu, je už od nej odpútaný. Avšak to krásne, to pôvodné, to má v hlave navždy. Jej stále opakovanú otázku „Kde si bol celý môj život, Paul?“, jej veselý výkrik „Aha, Paul, strácam sa!“, keď sedela v kvetovaných šatách na kvetovanej pohovke, toho sa nedá zbaviť.
O láske sa dá písať rôzne a veľa, určite však aj dobre a striedmo. Ak je nejaký autor taký cenený doma aj v zahraničí, ak má Man Bookerovu cenu, ale je aj nositeľom francúzskeho Ordre des Arts et des Lettres, na jeho knihách asi niečo bude. Dá sa predpokladať, že ani jeho tichá, ale podprahovo srdcervúca kniha nezostane tohto roku bez pozornosti literárnych porôt. Dúfajme v skorý preklad.
