Banská Štiavnica je pôvabné mesto, v ktorom je literatúre a láske dobre. Najdlhšia báseň o láske má 2900 veršov a vyslúžila si tak certifikát World Record Academy. Jej autor je súčasťou slovenského povinného čítania a poznáme ju všetci, ktorí sme maturovali zo slovenčiny: Ja sladké túžby, túžby po kráse/spievam peknotou nadšený,/a v tomto duše mojej ohlase/svet môj je celý zavrený...
Dnes môžete do príbehu Andreja Sládkoviča a Maríny Pischlovej vstúpiť v zážitkovom múzeu Epicentrum lásky priamo na Radničnom námestí v Banskej Štiavnici. V Dome Maríny, kde prežila väčšinu svojho života múza najromantickejšej slovenskej básne. Idea vznikla na banskoštiavnickom cintoríne: „Keď sme boli s priateľom pri hrobe Maríny, rozprávali sme sa o tom, ako ten skutočný príbeh nešťastnej lásky Maríny a Sládkoviča nie je turisticky využitý, a do talianskej Verony sa ľudia chodia pozerať na balkón vymyslenej dvojice Rómea a Júlie,“ hovorí Ján Majsniar, spoluzakladateľ a riaditeľ Epicentra lásky. „Potom som zistil, že Dom Maríny Pischlovej je na predaj. Rozhodli sme sa, že ideme do toho. A odrazu sme stáli pred tým, ako uchopiť príbeh romantickej a nenaplnenej lásky.“
Pôvodný dom Maríny Pischlovej (Radničné námestie - Banská Štiavnica) - Archív múzea Epicentrum láskyČo je láska?
Áno, v dobe postmodernej racionality a irónie je to gýč. Ale gýč, ktorému vzdávajú poctu aj najväčší umelci. Je to chémia, vôňa, elektrizujúca blízkosť, túžba, biologická reakcia, skrat, pud i éterický životný elán. Ale všetci ho chceme prežívať, lebo iný zmysel tento život zjavne nemá.
Epicentrum lásky vzniklo ako projekt, ktorý je skvele uchopený marketingovo, turisticky a pritom nesmierne ľudsky. Turistický ruch dnes baží po zážitkovosti, mimoriadnom príbehu, očakávaní jedinečného. Pochopili to aj zakladatelia múzea, Ján Majsniar a Igor Brossmann, reklamný špecialista, ktorý vymyslel Zlatý klinec, stál za Dobrým anjelom, Paliho Kapurkovou či kampaňou Adoptuj si kravičku. Preto má Epicentrum lásky taký – na turistickú atrakciu – netradične dobrý marketing.
„Chceli sme spraviť inštaláciu básne a zážitkovú prehliadku, ktorá ľudí osloví. Nápadov bolo a je veľa. Jediné, čo bolo o Maríne v meste, bola mreža na dome, kde si ľudia vešali zámky lásky,“ hovorí Majsniar. „A tak vznikla myšlienka, že ak si chcú ľudia uchovať voľačo na pamiatku svojej lásky, môžeme tu zriadiť archív lások. Vytvorili sme priestor, kde je rozpísaná celá Marína a je tam stotisíc schránok, kam si ľudia môžu uložiť svoj príbeh lásky.“
Hovoriace obrazy
Vstupujeme do historického Domu Maríny, miesta, ktoré sa chce stať zónou s najväčšou koncentráciou lásky na svete.
Marínina historická izba nás víta za zvukov romantického klavíra. Rekonštrukciu obývačky s dobovým zariadením oživujú štyri obrazy. Táňa Pauhofová dala Maríne tvár a hlas, Robo Roth sa premenil na sugestívneho Andreja Sládkoviča, Milka Vášáryová, rodená Štiavničanka z neďalekého susedného domu, sa stala Maríninou matkou a Ľuboš Kostelný prevzal na seba podobu budúceho Maríninho ženícha Juraja Gerzsőa. Pred návštevníkmi sa odohráva čarovné divadlo, keď odrazu obrazy ožijú (ako v Harrym Potterovi) a začnú medzi sebou rozprávať príbeh nádhernej, no nenaplnenej lásky chudobného mládenca a krásnej dievčiny z bohatej rodiny. Lásky, ktorej sa do cesty postavili konvencie doby, a preto nemohla byť naplnená.
V ďalšej miestnosti sa ponárame do Sládkovičovho rukopisu a odhaľujeme tajomstvá básne, aby sme postupne prešli do zóny, v ktorej je skvelá optická ilúzia a celá báseň so svojimi 2900 veršami napísaná na bielych škatuľkách, ktoré sa majú stať archívom lások, kde autori chcú koncentrovať stotisíc príbehov. Za každé písmeno Maríny jeden príbeh lásky.
Slzy dojatia? Ale nehanbime sa, veď láska je... Doplňte si vlastnú predstavu do Kroniky lásky.
Pôvodný dom Maríny Pischlovej (Radničné námestie - Banská Štiavnica) - Archív múzea Epicentrum láskyProzaická história
Andrej Braxatoris prišiel na svet 30. marca 1820 v Krupine. Bol ôsmym dieťaťom zo štrnástich detí otca a učiteľa Andreja Braxatorisa a matky Terézie. Mnohopočetná a nebohatá rodina, dôsledná na vzdelávanie, vyslala mladého Andreja v dvanástich študovať na evanjelické lýceum v Banskej Štiavnici. Počas štúdií si vo vyšších ročníkoch privyrábal súkromnými hodinami v meštianskych rodinách. A v jednej z nich, v rodine bohatého Pavla Pischla, sa zoznámil s jeho dcérou, krásnou Máriou Pischlovou, jeho múzou Marínou. Mladí k sebe zahoreli veľkým a úprimným citom, no matka Pischlová pre dcéru vybrala bohatšieho ženícha než budúceho evanjelického farárka, medovnikára Juraja Gerzsőa. Zronený Andrej teda písal, už pod umeleckým menom Sládkovič, svoju poému o kráse a láske, pustil sa do práce na rozvoji národnej myšlienky, doštudoval v nemeckom Halle a v roku 1847 začal svoju kňazskú kariéru v Hrochoti. Marínu v jeho duši vymenila Júlia Antónia Sekovičová – Braxatorisová, s ktorou sa oženil v roku 1847 a mali spolu deväť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo len päť. Braxatoris žil plodný národovecký život, zúčastnil sa revolučných pohybov v meruôsmom roku a neskôr bol signatárom Memoranda slovenského národa a spoluzakladal Maticu slovenskú. Umrel v roku 1872.
Marína to mala ťažšie, z jej vzťahu s medovnikárom Gerzsőom sa narodilo päť detí, avšak do svojej smrti v roku 1899 stihla pochovať manžela a štyri deti. Posledný, syn Karol, odišiel dobrovoľne zo sveta niekoľko mesiacov po nej. Posledné roky života ju, opustenú, vídavali, ako hodiny stojí v okne a sleduje dianie na ulici.
Tieto informácie o živote Maríny a Andreja sa v Dome Maríny nedozviete, i keď, nenápadne podsúvame tvorcom Epicentra lásky, by nebolo na škodu aspoň niekde dopriať príbehu pokračovanie. Aj s tým, že samotná najkrajšia slovenská báseň o láske nenašla u súčasníkov veľa porozumenia, keďže domorodci štúrovskí nehľadeli na svoje srdcové záležitosti, pokiaľ to neboli veci národné. A mať srdce zapálené pre nešťastnú lásku, keď národ treba burcovať?
Atrakcia
Nečakajte však historický výklad, zaprášené starožitnosti a nudnú prehliadku v „ďalšom“ múzeu. Epicentrum lásky nie je literárny archív, ale živá hra s emóciami, zážitok pre turistov, miesto, kam treba prísť pridať svoj zámok lásky.
„Nápadov je veľa, v dome sú ešte priestory, kde by sme chceli vybudovať napríklad rozšírenú realitu. Určite budeme rozširovať expozíciu. Historických faktov je veľa, aj keď niektoré sa rozchádzajú, pre nás je však dôležité, že chceme preniesť tú emóciu a zážitok. Aby sa z tej básne preniesla emócia lásky,“ hovorí Ján Majsniar.
Zahraniční turisti Marínu ako báseň veľmi nepoznajú, predsa len súčasťou povinného čítania je iba u nás, ale lásku poznajú všetci. „Tým lákadlom pre návštevníkov zo zahraničia je, že zo skutočného príbehu nešťastnej lásky vznikla krásna báseň, navyše s titulom najdlhšia báseň o láske na svete. A na lokálne kuriozity, ktoré sú jedinečné na svete, sa turisti predsa chodia pozerať,“ odhaľuje marketing pre zahraničných turistov riaditeľ Epicentra lásky, kde okrem slovenčiny zatiaľ ponúkajú výklad aj v angličtine. „Do archívu lásky môžu prispieť aj svojím príbehom a vznikne tak najväčšia koncentrácia lások na svete. Preto je to epicentrum lásky.“
Príbeh chudobného básnika a bohatej dievčiny, ktorým postavila rodina do cesty neprekonateľné prekážky, prekračuje hranice. Naplniť tento príbeh vlastnou šťastnou láskou a príbehom? Môžete a budete môcť aj vy. „Súčasťou je aj internetový projekt, ktorý bude verejný a prístupný a kde sa budú môcť tí, ktorí budú mať svoj príbeh lásky u nás uschovaný, pochváliť celému svetu,“ hovorí Ján Majsniar.
Marína Pischlová a Andrej Sládkovič sa nepochybne milovali a z ich lásky vznikol básnický poklad. Krásna knižka, verše, ktoré dokážu dojať, a silný príbeh o tom, že láska síce dokáže prekonať mnohé príkoria, ale keď sa do cesty postavia konvencie, peniaze a zarputilá spoločenská morálka, môže to dopadnúť aj tragicky. Epicentrum lásky sa však drží presvedčenia, že láska je večná.
