Nočný stolík Mikuláša Maňa Hubu
Autor je vysokoškolský pedagóg a ochranár
Cez Vianoce na mojom nočnom stolíku k stohu novín a časopisov pribudne už tradične aj kôpka kníh. O čo išlo tentoraz? O všetko možné. A jedno lepšie ako druhé.
Publikácia Kurič v letnom kine (Augustín Dobrovodský) (zdroj: Archív SME)Chuťovky
Niektoré z tých knižiek sa dali zvládnuť na jeden dúšok, ako napríklad Medzi Slovákmi Martina M. Šimečku. Táto kritická i úsmevná knižná esej príznačne česko-slovenského autora sa objavila v pravý čas. Akoby predznamenávala sté výročie vzniku nášho spoločného štátu. Šimečka nastavuje originálne zrkadlo Slovákom i Čechom. Zamýšľa sa nad ich dušou i dušou krajiny, v ktorej sa narodili a žijú. Počas niekoľkých rokov, ktoré strávil za riekou Moravou, sme my Slováci v jeho očiach vyrástli. Možno nás lepšie vidí aj preto, že na Slovensku medzičasom zmizli lesy.
Publikácia Medzi Slovákmi (Martin M. Šimečka) (zdroj: Archív SME)
Medzi čitateľské chuťovky možno zaradiť aj ďalší krok vydavateľstva Artforum na ceste za jeho cieľom: sprístupniť kompletné dielo Dominika Tatarku. Tentoraz Artforum prichádza so slovenskou premiérou jeho autobiografických textov s názvom Sám proti noci so zasväteným doslovom Petra Zajaca.
Do tejto kategórie lahôdok na jedno posedenie patrí aj spomienková knižka na sociológa, undergroundového umelca a hrabalovského pábitela, príležitostného ochranára, kuriča, herca z Hanákových filmov a pastiera kôz tam hore na Brízgalkách, hlásateľa slobodného života v neslobodných časoch, ale aj insitného básnika, muzikanta a organizátora alternatívneho kultúrneho života Gusta Dobrovodského. Má výstižný názov: Kurič v letnom kine.
Kultúra dialógu
Náročnejšie čítanie predstavuje Retrotópia nedávno zosnulého renomovaného sociológa a mysliteľa Zygmunda Baumana. Kým pre Šimečku je kľúčovou hrozbou, ktorej čelíme, naša ľahostajnosť, pre Baumana podobne vážnu výzvu predstavuje akási nová vlna nostalgie, nebezpečná idealizáciou „starej dobrej“ minulosti, ktorá v skutočnosti vôbec nebola dobrá. Práve naopak, v mnohom bola taká zlá, že je to nad rámec predstavivosti bežného našinca, a aj preto sa tak ochotne a s obdivom vracia k rôznym nebezpečným izmom nie takej dávnej minulosti. Za jedinú možnosť, ako predísť katastrofe globálneho konfliktu a vzájomne sa nenávidiacich entít, považuje Bauman spolu s pápežom Františkom kultúru dialógu. Jej výučba by sa podľa nich mala stať povinnou a nadradenou či predradenou iným predmetom a to na všetkých školách sveta. Posledná veta Baumanovej knihy znie veľmi naliehavo: „Viac než kedykoľvek inokedy sa my ľudia, obyvatelia Zeme, ocitáme v situácii buď - alebo: buď spojíme sily, alebo skončíme v spoločnom hrobe.“ Tento apel môžeme považovať aj za akýsi testament tohto výnimočného spoločenského vedca, plodného autora a veľkého humanistu.
Na čas trochu náročnejšie čítanie predstavuje posledný diel voľnej trilógie z pera ekologicky a eticky orientovaného praktizujúceho nemeckého lesníka Petra Wohllebena s názvom Sprievodca lesom. Táto kniha napísaná pútavým jazykom prináša množstvo rád, postrehov a moderných názorov na les, jeho udržateľné obhospodarovanie a ochranu. Ide o názory podložené skúsenosťou citlivého pozorovateľa. Ako výstižne napísal recenzent zo Süddeutche Zeitung, „Wohlleben vrátil lesom dušu“. Táto kniha by nemala chýbať v žiadnej školskej knižnici (a to vôbec nehovorím iba o školách lesníckeho zamerania). Spolu s predchádzajúcimi publikáciami autora (Tajný život stromov a Duševný život zvierat), ktoré sa rýchlo stali bestsellermi, ju veľmi odporúčam do pozornosti aj pani ministerke pôdohospodárstva a rozvoja vidieka i celému jej tímu.
Publikácia Sprievodca lesom (Peter Wohlebben) (zdroj: Archív SME)Na dlhé večery
A zároveň sa na mojom vianočnom nočnom stolíku objavili aj dve knihy, ktoré sa nedajú prečítať za večer či za noc.
Začnem zásadnou publikáciou známej brnianskej sociologičky a environmentalistky Hany Librovej s výstižným názvom Věrní a rozumní a s podtitulom Kapitoly o ekologické zpozdilosti. Ide o zatiaľ tretiu časť monumentálnej časozbernej sociologickej sondy, skúmajúcej a plasticky zobrazujúcej životy dobrovoľne skromných či alternatívne žijúcich rodín v rôznych častiach Českej republiky a to v rozpätí 23 rokov (1992 - 2015).Túto knihu by si mal prečítať každý, koho zaujíma odpoveď na otázku, či a ako je možné prežiť dôstojný a zmysluplný život bez toho, aby sme „plávali v hlavnom prúde“ konzumného pohodlia, malomeštiactva a banality. Tohto 327-stranového diela, decentne graficky stvárneného, sa nemusia báť ani tí, ktorí nemajú radi náročnejšiu teóriu. V krajnom prípade môžu prvú polovicu knihy preskočiť, a napriek tomu tú druhú pochopia. Autorka im pritom vychádza v ústrety výkladovým kľúčom, ktorý má podobu záložky s vtipným názvom Ťahák. A nemusia sa báť ani tí, ktorí nečítali predchádzajúce dve knihy autorky: Pestří a zelení a Vlažní a váhaví. To podstatné z oboch z nich sa totiž objavilo aj v knihe Věrní a rozumní. Čím je táto tretia kniha nová okrem toho, že informuje o zmenách v sledovaných rodinách za uplynulých 23 rokov? V prvom rade tým, že tentoraz si pani profesorka prizvala na pomoc svojich bývalých študentov a tí/tie sa zamerali viac než na pôvodných pestrých, na ich deti. Nechcem prezrádzať priveľa, aby som vám nepokazil čitateľský zážitok, ale nedopadá to s tým plávaním proti prúdu u našich západných susedov až tak zle. A to ani po 23 rokoch.
Návrat do konca komunizmu
A na záver som si nechal tú najnáročnejšiu „büchlu“, pozostávajúcu zo 413 strán textu (+ obrazovej prílohy, plnej kópií dobových pohľadníc, korešpondenčných lístkov, fotografií a iných unikátnych dokumentov). Tá kniha je dôsledne česko-slovenská. Taký je už jej dvojjazyčný názov: Ale snad i pro toto jsme žili, ne? Výber z korešpondencie Milana Petruska a Aleny Miltovej s Martinom Bútorom a Zorou Bútorovou – 1985 – 1989. Autori a autorky - poprední československí pre režim nepohodlní sociológovia a zároveň angažovaní občania a bystrí komentátori spoločenského diania nám umožňujú nahliadnuť nielen do svojich vtedajších súkromných životov, ale akoby nás tým aj vracali v čase o tri desaťročia dozadu, do čias vrcholiacej normalizácie a začínajúceho sa konca komunizmu v našej bývalej spoločnej vlasti. Pre mňa a mojich priateľov, rovesníkov, je to čítanie o to zaujímavejšie, že sa v tej korešpondencii podchvíľou priamo či nepriamo vyskytujeme. Ale toto všetko by asi nebolo dosť na to, aby som túto publikáciu odporúčal širšej verejnosti, najmä keď v osobnej korešpondencii sa často vyjadrujeme tak, že tomu rozumie iba ten, komu je bezprostredne určená.
Toto riziko obmedzenej zrozumiteľnosti a tým aj limitovaného okruhu čitateľov si zjavne uvedomili aj autori a prišli na skvelý nápad: vybavili svoju knihu podrobným poznámkovým aparátom. Podarilo sa im tak skĺbiť subjektívny obraz doby s jej objektívnou až vedeckou interpretáciou. Vďaka tomu vzniklo čítanie priam ideálne pre každého, kto chce nahliadnuť za oponu školského dejepisu a bližšie spoznať to, čo hýbalo našimi životmi v bývalom Československu druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia.
