Odchádzajú. Deväťdesiatnici. Osemdesiatnici. Sedemdesiatnici. A ďalší, mnohí predčasne. Ostávajú po nich ich knihy, viac či menej skvelé. Alebo knihy o nich. Napríklad táto O sebe.
Ak sa narodíte napríklad vo februári 1932, v čase vzniku slovenského štátu máte sedem rokov. Ak časť vašej rodiny má židovský pôvod, dozrievate skôr a deportácie už vnímate skoro dospelým zrakom. V roku 1948 máte šestnásť a ak je váš otec živnostník, ťažko uveríte boľševickej myšlienke. V roku 1953 máte dvadsaťjeden, vyhodia vás kvôli otcovmu vykonštruovanému zatknutiu zo školy a skončíte v bani medzi petepákmi.
Pri vylučovaní zo školy sa na verejnej schôdzi vytriedia aj vaši kamaráti a známi – lebo až keď ide do tuhého, ukáže sa, kto je čo zač. Ak ste však slušný človek, podstatou pozitívne naladený s inklináciou k rovnováhe, zachovávate si humor a nadhľad, vnímate dokonca aj tieto zlyhania v ťažkých časoch s istým „porozumením“ – a ste v podstate spokojný, že vám osobne režim nepredložil Sophiinu voľbu, lebo vedieť, ako by ste sa v rovnakej situácii zachovali vy sám, je viac-menej teória.
Medzi kladivom a nákovou
Za osemdesiattri rokov sa dá stihnúť a zažiť veľa – niekoľko režimov, väčšinou totalitných či autoritatívnych, a po väčšinu toho času sa nachádzate v priestore medzi kladivom a nákovkou. Nebol režim, ktorý by sa na ňom neskúšal vyvŕšiť. Napriek tomu všetkému zažil aj hviezdne časy Mladej tvorby, Kultúrneho života či Divadla na korze, a po dvadsaťročnom normalizačnom embargu aj rolu námestníka ministra kultúry alebo Lasicovo Štúdio S. Proste Kornel.
Pre mnohých rovesníkov a priateľov sa po novembri 1989 stal „stmeľujúcou osobnosťou slovenskej neformálnej kultúry“, pre iných zasa autorom ťažiskových kníh O karikatúre a O detektívke. Ak hľadám pádnu formuláciu, prečo práve žánrová literatúra nie je niečím druhoradým, ale práve naopak, jej vrcholné diela oveľa presnejšie ako jej vysoká duchamorná konkurencia vystihujú okolitý svet, ktorý žijeme, nájdem to rýchlo – sú v tých knihách orámčekované perom či hrubou ceruzou: „Pretože detektívka – a treba to povedať nahlas - je naozaj predovšetkým literatúra. S plnou vážnosťou a ctižiadosťou vyrovnať sa detektivkárskym profíkom sa jej venoval nejeden slávny spisovateľ; spomeňme aspoň Gragama Greena či Williama Faulknera (a Dürenmatta, Eca..., pozn. rk). Je to literatúra ako každá iná, čiže dobrá a zlá.“
Model je vymyslený
Okrem tých, čo sa potešia Krištúfkovmu textu, nájdu sa aj Földváriho súputníci či ich potomkovia, ktorých táto spoveď veľmi nepoteší. Kornel Földvári otvorene spomína na tých, ktorí sa stotožnili s fašistickým či boľševickým režimom a podieľali sa na ich svinstvách. Je to osobná, často veľmi intímna výpoveď, ktorá na konkrétnych osudoch a udalostiach zobrazuje časy, aké sme v tomto nešťastnom priestore medzi Nemeckom a Ruskom zažívali.
Osudy guru žánrovej literatúry Kornela Földváriho vďaka precíznej robote Petra Krištúfka sú nesmierne interesantným obrazom našej minulosti – prinajmenej od druhej svetovej vojny po zmenu v roku 1989.
Posledné dvadsaťročie stráca trošku na gradácii obrazu predchádzajúcich období, kto by však Kornelovi nedožičil aj menej zaujímavé časy? Tu sa pozornosť autorskej dvojice sústreďuje skôr na reflexiu minulosti – a treba v dobrom aj trošku závidieť, ako tento text vznikal. Najprv na posedeniach u pani Marty Šátekovej v kníhkupectve Ex-Libris, neskôr v Artfóre. Po dvoch hodinách nahrávania pokračovanie v spoločnosti Tomáša Janovica, Pavla Vilikovského, Daniely Kapitáňovej...
Aj by som povedal, že model zaznamenávania zaznamenávaniahodného je už vymyslený, načim v ňom pokračovať. Lebo odchádzajú.
