V predvečer vzniku slovenského štátu, 13. marca 1939, sa slovenský prozaik židovského pôvodu Gejza Vámoš lúčil so svojimi priateľmi-literátmi pred odchodom do emigrácie. Už niekoľko mesiacov počas Tisovej vlády v období slovenskej autonómie musel znášať verbálne i fyzické útoky zo strany radikálov okolo Hlinkovej gardy, a tak odchod do zahraničia bol pre neho jediným možným riešením. Na bratislavskom vlakovom nádraží sa zišla iba málopočetná skupinka spisovateľov – Ján Jesenský, Jozef Gregor Tajovský s manželkou Hanou Gregorovou a komunistický básnik Ján Poničan –, ktorá sa solidarizovala so svojím literárnym druhom. Rovnako neveľký počet slovenskej literárnej komunity sa postavil proti nedemokratickej a totalitnej praxi slovenského štátu
Slovenskí literáti pôsobili po celé 20. storočie nielen ako umeleckí tvorcovia, ale aj ako spoločensky angažovaní publicisti, politici či vysokopostavení úradníci. Verejné funkcie zastávali aj v jednom z najtemnejších období svetových i slovenských dejín – počas druhej svetovej vojny a za existencie slovenského štátu (1939 – 1945). Zmenili sa však pre nich vonkajšie podmienky – slovenskí spisovatelia a intelektuáli sa po dvadsaťročnej skúsenosti s pluralitnou demokraciou a možnosťou slobodnej tvorby ocitli v režime, v ktorom fungovala cenzúra (i autocenzúra), ktorý zatváral svojich skutočných i domnelých odporcov bez súdu či vznesenia obvinenia a ktorý prenasledoval a cielene zbavoval základných ľudských práv a slobôd svojich židovských a rómskych spoluobčanov. Mlčať a nepísať o tejto každodennej skúsenosti s totalitným systémom by pre spisovateľa znamenalo rezignovať na jednu zo základných úloh intelektuála v modernej spoločnosti – písať pravdivo, kriticky a otvorene aj o nepríjemných skutočnostiach verejného života. Navyše, toto platilo dvojnásobne, ak sa v slovenskej spoločnosti spisovatelia pasovali do roly akéhosi „svedomia“ národa.
Zriecť sa publikačnej činnosti bolo a je pre umeleckého tvorcu tým najťažším rozhodnutím. No len máloktorý z nich sa odhodlal neuzatvárať s ľudáckym režimom žiadne kompromisy a radšej písať „do šuplíka“, ako sa čo i len nepriamo podieľať na fungovaní režimu, slúžiacemu záujmom nacistického Nemecka.
Šéf Úradu propagandy Tido Gašpar medzi deťmi z oddielov Hlinkovej mládeže (zdroj: Foto Wikimedia)V službách politickej moci
Počet spisovateľov, ktorí sa dobrovoľne dali do „služieb“ fašistického režimu vojnového slovenského štátu, bol značne vysoký, pričom na prvý pohľad zaráža, že nešlo iba o literátov druhej alebo tretej kategórie. Práve naopak, mnohí z tých, ktorí sa rozhodli spolupodieľať na jeho budovaní, patrili k uznávaným tvorcom v slovenskej literárnej obci a v danom období boli na vrchole svojich umeleckých síl.
Básnik Valentín Beniak pôsobil v prezidentskej kancelárii Jozefa Tisa a neskôr pokračoval vo svojej úradníckej kariére ako vedúci na sekretariáte ministerstva vnútra. Iný básnik (a tiež profesor patológie) Andrej Žarnov bol aktívny podporovateľ Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ešte pred vznikom slovenského štátu a po 14. marci 1939 bol vymenovaný za člena Štátnej rady – poradného orgánu slovenského snemu. Emil Boleslav Lukáč, pred vojnou člen Československej strany národno-socialistickej, uzavrel po mníchovskom diktáte s ľudákmi kompromis a po celé obdobie vojny pôsobil ako poslanec jedinej štátostrany. Prozaik Milo Urban bol angažovaným publicistom a zodpovedným redaktorom týždenníka (a neskôr denníka) Gardista a známy predvojnový bohém Tido J. Gašpar sa ujal postu šéfa Úradu propagandy, útvaru, ktorý slovenský štát prebral po vzore nacistického Nemecka.
Tlak na ovládnutie literárneho života existoval už od prvých mesiacov vypuknutia vojny a obzvlášť citeľný bol po víťazných ťaženiach nacistických vojsk. V auguste 1940 sa v Tatranskej Lomnici zástupcovia slovenskej literárnej obce (Beniak, Žarnov, Urban, Gašpar, ale aj Ján Smrek a ďalší) manifestačne prihlasovali k novému kultúrnemu programu, ktorý ich mal ešte tesnejšie zviazať s nacistickým Nemeckom a jeho kultúrnou politikou. Hlavným režisérom celého tohto podujatia bol minister vnútra a hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach, ktorý chcel, aby sa zásady ideológie národného socializmu preniesli aj do umeleckého života. A hoci táto bombastická propagandistická akcia zapĺňala predné stránky súdobých denníkov a časopisov, prihlásenie sa k národno-socialistickým „zásadám“ zostalo iba na papieri a väčšina umelcov tento smer vo svojej tvorbe odmietla ako príliš radikálny.
Napriek spätosti mnohých spisovateľov s politickými štruktúrami vtedajšieho režimu sa slovenský umelecký život neocitol plne v rukách fašistických a fašizujúcich ideológov. V Smrekovom mesačníku Elán i v evanjelickej Tvorbe nadväzovali autori na umeleckú tradíciu z medzivojnového Československa a možnosť prispievať do nich dostávali aj ľavicoví či komunistickí autori. Rovnako aj skupina mladých básnikov, hlásiacich sa k slovenskému variantu surrealizmu (tzv. nadrealisti), mohla vydať v týchto pohnutých časoch niekoľko zborníkov s protivojnovou tematikou, ktorých obsah by nacistická kultúrna politika neváhala odsúdiť ako „zvrhlé umenie“. Na druhú stranu však treba dodať, že počas deportácií židovských občanov do koncentračných a vyvražďovacích táborov sa ani z týchto „ostrovčekov slobodnej tvorby“ neozval žiadny protestný či obranný hlas.
Nátlak vrcholných ľudáckych politikov na kultúrnu sféru ku koncu vojny neustával a vystupňoval sa po vypuknutí SNP. Vtedy opäť pod taktovkou Alexandra Macha mali slovenskí literáti rezolútne odmietnuť povstanie ako „čechoslovakistický“ či „židoboľševický“ puč. Zrejme zo strachu potom viacerí spisovatelia skoncipovali vlastné nemastné-neslané vyhlásenie (známe ako tzv. protipovstalecký manifest), v ktorom povstanie síce doslovne neodsúdili, no zreteľne sa od neho dištancovali, čo následne ľudácka propaganda aj náležite využila. A hoci podobné manifesty a vyhlásenia literátov nemali v slovenských dejinách nikdy dlhú životnosť, účasť slovenských spisovateľov vo vrcholnej politike mala pre nich samých, ako aj pre celú slovenskú spoločnosť, tragické následky.
Proti vetru
Popri „oficiálnych“ umelcoch slovenského štátu však existovala ešte malá skupinka literátov (ak nerátame tých, čo žili v emigrácii), ktorá odmietla uzatvárať akékoľvek kompromisy s nedemokratickým totalitným režimom. Autor Sváka Ragana, Elo Šándor, patril k jedným z prvých zaistencov v ilavskej väznici a po celé obdobie vojny pracoval v ilegalite v občianskej skupine Flóra. Bývalí československí legionári Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský ešte v predvečer vzniku slovenského štátu napísali poslancom slovenského snemu protestný list, kde ich žiadali, aby nerozbíjali Československo a nevyhlasovali slovenský štát. Vedeli, že daným rozhodnutím by sa Slovensko nevyhnutne stalo iba bábkou v rukách predstaviteľov nacistického Nemecka a ich nehumánnej agresívnej politiky.
Po tomto neúspešnom proteste sa Jesenský stiahol z verejného života a odstúpil z funkcie predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Ako presvedčený demokrat sa po celý čas vysmieval z totalitných praktík ľudáckeho režimu, ktorý vo svojich denníkoch posmešne nazýval Ľudákia, a vazalstvo v područí nacistického Nemecka pranieroval ostrými satirickými veršami. Nižšie uvedený epigram napísaný v roku 1940 už prirodzene nebol nikde uverejnený, koloval však, ako mnoho iných po Slovensku, v prvých súdobých samizdatoch:
„Ja sa hanbím, že som Slovák
Moje plemä zradné
Osemdesiat miliónov
Nemčúrov tu vládne“
Janko Jesenský - Archív SMEV pohnutých časoch druhej svetovej vojny sa len máloktorý spisovateľ podobne ako Ján Jesenský rozhodol nekompromisne vzdorovať diktatúre predstaviteľov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Treba však dodať, že prispôsobovanie sa reprezentantom vrcholnej politickej moci platilo aj v neskoršom období za čias viac ako štyridsaťročnej diktatúry komunistickej strany.
Autor: Filip Pavčík - Historický ústav SAV
