Na prvý pohľad je to oku lahodiaca stavba. Jednoduchá, obklopená parkom s jazierkom, za jeho zadnými múrmi sa tiahne potok tiež s rozprávkovým názvom Würm (červík), popri ktorom sa domáci radi prechádzajú alebo bicyklujú. Zámok Blutenburg nájdete v západnej časti bavorskej metropoly neďaleko zámku Nymphenburg - jednej z povinných turistických zastávok Mníchova. Tí, čo majú radi knihy, vedia, že Blutenburg je predovšetkým od roku 1983 sídlom Medzinárodnej knižnice pre mládež - Internationale Jugendbibliothek. Knižnice, ktorá je najväčšia svojho typu na svete a jej knižný fond obsahuje približne šesťstotisíc kníh v 150 svetových jazykoch zo štyroch storočí. Najstaršou knihou je vydanie bájky Reinike Fuchs z roku 1574. Požičať si ju domov či len nazrieť do nej bežný návštevník nemôže, dostať sa však napríklad k zaujímavej novinke z Nového Zélandu problém nie je.
Knižnica v zámku Blutenburg - Archív SMECirkus namiesto knižnice
Knihy sa do knižnice dostávajú rôznymi spôsobmi. Predovšetkým od vydavateľstiev z každého kúta sveta. Komunikujú s nimi pracovníci zodpovední za určitý jazyk či skupinu jazykov, štáty, ale aj regióny. Ak niektorú knihu považujú za výnimočne pozoruhodnú, a nemecké vydavateľstvá ich pre deti ešte nepreložili, upozornia ich na ňu. Tisícky kníh dostala knižnica aj do daru od obyčajných ľudí. Tí knihy však nielen prinášajú, ale tu aj hľadajú. Nie je výnimočné, keď do knižnice zavíta starší človek (alebo napíše či zavolá) a obráti sa na nich s prosbou – ‚Rád by som si opäť prečítal knižku, ktorú som mal rád ako dieťa. Bolo to v päťdesiatych rokoch, neviem, ako sa volala, ale mala žltý obal a bola o chlapčekovi, ktorý...‘ Niekedy je úspešný, inokedy nie. Viac ako hľadanie v archíve často pomôže skvelá pamäť knihovníka, ktorý vyrastal v rovnakom období.
Knižnica v zámku Blutenburg - Archív SMEZa rodinné striebro v knižnici považujú knihu Konferencia zvierat (Konferenz der Tiere, 1949) od Ericha Kästnera. Prináša príbeh zvierat, ktoré sa rozhodli zvolať medzinárodnú konferenciu, pretože ľudia neboli schopní dosiahnuť svetový mier. Kästnera na myšlienku naviedla zakladateľka Medzinárodnej knižnice Jella Lepman (1891-1970), ktorej osud detí, ale aj svetového mieru ležal na srdci po celý život.
Lepmanová bola novinárka a autorka detských knižiek, ktorá pre svoj židovský pôvod v roku 1936 utiekla do Anglicka a do rodného Nemecka sa vrátila po vojne, keď ju tam jej americkí zamestnávatelia poslali kultúrne prevychovať ženy a deti. Hoci pôvodne o to nemala záujem, pohľad na vystrašené, ale i dezorientované deti ju presvedčil, že urobila správne a rozhodla sa im pomôcť svojským spôsobom – detskými knihami. Deti nemôžu za to, aké zverstvá dospelí napáchali a cez knižky môžu seba, ale aj „veľkých“ presvedčiť, že všade na svete žijú dobrí ľudia.
Keďže vinou nacistickej propagandy mnoho kníh pre mladých v krajine chýbalo, oslovila vydavateľstvá z celého sveta a v lete 1946 usporiadala v Mníchove výstavu detských kníh. Štyritisíc kníh z dvadsiatich krajín následne putovalo do ďalších nemeckých miest a odtiaľ bol už len krok k založeniu Internationale Jugendbibliothek, ktorá má v rodnom liste dátum 14. september 1949.
Lepmanová bola priekopníčkou aj v tom, že vyzdobila steny knižnice detskými maľbami, ale predovšetkým dovolila deťom kutrať sa v poličkách, zobrať si knihu do záhrady, alebo si s ňou len tak ľahnúť na zem a listovať. Knihovníci, ktorí boli zvyknutí, že dieťaťu dajú do rúk knihu sami na základe vlastného uváženia, sa búrili: „Toto nie je knižnica, toto je cirkus.“
Ruská cenzúra
Deti napriek našim obavám, že dnes už nečítajú, do knižných cirkusov na celom svete, aj do toho mníchovského medzinárodného, naďalej chodia. Nie sú tí správni, u ktorých sa odzrkadlil boom Harryho Pottera spred rokov, ale ak na dnešné deti niečo „platí“, sú to spomínané série. Dobrodružné, cestovanie časom, upírom už (našťastie) odzvonilo, a in je aj young adult. John Green bol hosťom v Blutenburgu už v roku 2010, ešte pred sfilmovaním jeho diel.
Dostať jednoznačnú odpoveď na otázku, ktoré národy sú lídrom v detskej či mládežníckej literatúre, či kto prináša najoriginálnejšie a najlepšie detské knihy, sa nedá. Pre Áziu sú charakteristické komiksy, ktoré sa v posledných rokoch vo veľkom objavujú aj v USA či v Holandsku.
Ak niečo zarazí vo svete detskej knihy, je to Rusko a jeho zákon z roku 2012 na „ochranu detí pred informáciami, ktoré poškodzujú ich zdravie a vývoj“. Ruské vydavateľstvá, knižnice či kníhkupectvá sú nútené označovať značkou 18+ knihy, v ktorých sa zobrazuje násilie, konzumujú sa drogy, tabak a alkohol, spáchajú sa samovraždy, diskutuje sa o konfliktoch so zákonom, hodnotí sa rodina a právomoc rodičov, obsahujú nadávky, alebo sa spomína homosexualita. Že táto cenzúra zachádza až do absurdností, poukázali v knižnici pri knihe Michaela Endeho Jim Gombík a rušňovodič Lukáš (Jim Knopf und Lukas der Lokomotivführer, 1960), na ktorej vyrástli tisícky nielen nemeckých detí, no v Rusku sa k nej dostanú len dospelí. Prečo? Pretože v knihe postavičky príležitostne fajčia fajku a pijú rum.
Pracovníci mníchovskej knižnice už roky zostavujú katalóg The White Ravens (biele havrany), v ktorom každoročne ponúkajú svoj výber najlepších detských kníh zo sveta. Takmer vždy v ňom má zastúpenie aj Slovensko, v roku 2017 to bola kniha Moje vodné dráčiky od Rudej Sovy (Miroslavy Rudášovej).
Knižnica v zámku Blutenburg - Archív SMETo najlepšie zo Slovenska
V medzinárodnej knižnici sa nájdu slovenské knihy aj vo výpožičnej časti. Sú to miestnosti, kde sa nachádza približne 25-tisíc najžiadanejších kníh. Čo sa týka veku kníh, je tam všehochuť. Futová, Salmela, Jobus, ale aj Ďuríčkovej O Guľkovi Bombuľkovi či Janovicov Drevený tato, samozrejme, už v novších vydaniach. Podľa Katje Wiebeovej, ktorá je doma práve v knihách z východnej Európy, sú na Slovensku zárukou kvality vo vydávaní kníh pre deti napríklad vydavateľstvá Buvik či Mladé letá, z autorov je to opäť Futová, Šebestova Venussha, ale pracovníčka knižnice si najviac cení knihu Mareka Vadasa Útek s krásnym svetom fantázie.
Otec Nekonečného príbehu
Medzinárodná detská knižnica okrem kníh ponúka svojim návštevníkom desiatky podujatí ročne, niekoľkomesačné výstavy, ale aj dlhoročné literárne múzeá. Najväčšej popularite sa teší múzeum venované Michaelovi Endemu. Autor Nekonečného príbehu bol domáci – Bavor – a v múzeu nájdete knihy z jeho vlastnej knižnice, zbierku fajok či skriňu, ktorú mu k desiatym narodeninám venoval a ilustroval jeho otec – surrealistický maliar.
Žiaľ, dnes už v knižnici nepracuje nikto, kto by sa osobne poznal so slávnym autorom (zomrel v roku 1995) a priblížil, aký typ človeka Ende bol. Vraj ho dosť zaujímali počítačové hry a na úvahu, čo by povedal na to, keby videl, ako technika dnes deti ovláda, domáci odvetia, že by asi nebol zhrozený, nebol totiž moralista.
Autor: Martina Solčanská
