Zrejme poznáte tento starý indiánsky príbeh:
Jedného večera rozprával starý Indián svojmu vnukovi o bitke, ktorá prebieha vnútri každého človeka. Povedal mu: “Chlapče, tá bitka v každom z nás je medzi dvoma vlkmi. Jeden je zlý. Je to zlosť, závisť, žiarlivosť, smútok, sebeckosť, hrubosť, nenávisť, sebaľútosť, falošnosť, namyslenosť a ego. Ten druhý je dobrý. Je to radosť, pokoj, láska, nádej, vyrovnanosť, skromnosť, láskavosť, empatia, štedrosť, vernosť, súcit a dôvera.”
Malý Indián o tom chvíľu premýšľal a po minúte sa opýtal: „A ktorý vlk zvíťazí?“
Starý Indián odpovedal: „Ten, ktorého kŕmiš.“
Približne do polovice knihy Ladislava Kováča O zmysle ľudského života mi prichádzala na um táto stará rozprávka – vypovedajúca o súboji medzi sebeckým a empatickým génom človeka. Potom však jeden z najbystrejších mozgov našej spoločnosti v texte a úvahách pritvrdil a postavil pred čitateľa pochmúrnu víziu budúcnosti, z ktorej zdanlivo niet úniku, a môžeme sa vraj usilovať nanajvýš o to, aby táto záverečná párty ľudského rodu vyznela aspoň dôstojne.
Publikácia O zmysle ľudského života (Ladislav Kováč)Tri línie
Kniha Ladislava Kováča O zmysle ľudského života je prvou v novej edícii Skica, ktorou vydavateľstvo Absynt nadväzuje na značku Kalligram – po dohode s jej bývalým majiteľom Lászlóom Szigetim. Vydavatelia úspešných kníh reportáží plánujú v tejto edícii prinášať myšlienky a pohľady domácich autorov a autoriek (po Kováčovi dostal v druhej knihe šancu známy ochranár a filmár Erik Baláž).
Kováčova esej zahŕňa tri základné línie a návrh východiska – jednou z línií je sumarizáciou vývinu vedeckého myslenia, druhou trvalý vnútorný spor človeka medzi jeho tzv. sebeckým génom a schopnosťou spolupracovať a altruizmom. Kováč posúva túto dichotómiu do polohy sebazáujem vs. vzájomná spolupráca.
Najzávažnejšie úvahy však prináša Ladislav Kováč v textoch v tretej časti eseje. Pred čitateľom vytvára katastrofický obraz globálneho negatívneho synergického efektu viacerých fenoménov, ktoré sa naakumulujú v polovici 21. storočia – podľa futurológa Raya Kurzweila ľudstvo v polovici 21. storočia dosiahne tzv. technologickú singularitu, teda „prah, po ktorého prekročení kultúrna evolúcia zásluhou počítačových technológií splodí nadľudskú inteligenciu“. Podľa Kováča „súčasťou zrýchľujúcej sa kultúrnej evolúcie bude prudké zosilňovanie ľudskej hedonotaxie, teda hnanie sa za slasťami...“, čo sa má iba stupňovať a virtuálna realita má postupne nahrádzať skutočný svet. Ďalšie dve katastrofické vlny, klimatická kríza a migračná explózia postavia ľudstvo pred zatiaľ nemysliteľné problémy a riešenia. Myslieť nemysliteľné podľa Kováča v konečnom dôsledku „znamená pripustiť, že migračná bomba môže spustiť ‚horúcu‘ tretiu svetovú vojnu“.
Vznešený koniec?
Kováčov svet budúcnosti je desivý, sám však, napriek kritike naivnosti slov významného biológa Edwarda O. Wilsona („Máme dostatok inteligencie, dobrej vôle, štedrosti a podnikavosti, aby sme zmenili Zem na raj pre nás i celú biosféru“), neponúka realistické riešenia. Ťažko zaň považovať navrhovaný dodatok k Charte OSN o vzájomnej tolerancii. Za vetu v ňom „Nijaká pravda nám nikdy a nikým nebola zjavená“ sa nepostavia nielen ideológovia terorizmu a vyznávači jedinej pravdy, ako správne anticipuje Kováč, ale táto formulácia narazí už u nás doma.
Kováčova vízia budúcnosti signalizuje, že živočíšny druh Homo sapiens skončí tak ako dosiaľ 99,9 percenta iných druhov, vyhasne. Autorovým snom je, aby bol odchod ľudského druhu z evolučnej scény vesmíru vznešený. Skeptik vo mne hovorí, že to nevyjde.
