Postaviť sa na pódium pred masu ľudí sa v posledných týždňoch stalo nevyhnutnosťou, ktorá priamo súvisí s pohnutými udalosťami v spoločnosti. S presvedčením to urobil aj moderátor MICHAEL SZATMARY, keď ho zavolali do Prahy vystúpiť na pochode Za slušné Slovensko.
Nie je to náhoda, už dlhší čas patrí medzi najlepších slovenských stand-upistov, ktorí svojím ostrovtipom a úprimnosťou oslovujú čoraz väčšie publikum. Pred pár rokmi prepadol tomuto žánru tak, že si už život ani prácu bez neho nevie predstaviť.
Hoci má pocit, že politikou dnes denne žijeme, na satiru tohto druhu si, aspoň zatiaľ, netrúfa. Vyžaduje podľa neho seriózne štúdium spoločenskej situácie a keby to vraj začal teraz robiť, nebol by to on. Stand-upista totiž musí svojim vtipom veriť, len tak budú uveriteľné aj pre publikum.
Čo všetko vám na pódiu v Prahe prebehlo hlavou?
"U nás doma odjakživa visí na stene malý portrét prezidenta Masaryka. Našli ho rodičia za komínom na povale. Prvé, čo ma učili, bolo „Nebát se a nekrást!“, a druhé „Nezapomínej, že jsi ze slušné rodiny!“. Nekradnem a nezabúdam, preto keď ma pražskí organizátori zavolali, neváhal som ani minútu."
Nakoľko ste si uvedomovali pozíciu zabávača?
"Na pódiá aj davy som zvyknutý, nemávam trému. Viem, čo môžem čakať, verím svojmu materiálu. Tentoraz som bol však neuveriteľne nervózny, celý som sa triasol a cítil strašnú zodpovednosť. Chcel som povedať niečo múdre, povzbudivé, ale zároveň možno tú vážnosť situácie trocha odľahčiť."
Aký máte zo seba pocit?
"Nechcem hovoriť, že minister vnútra odstúpil vďaka mne, no ktovie, či môj prejav v Prahe nebol poslednou kvapkou."
A z celkovej situácie?
"Nikdy som nemal ilúzie o politike, a to som politológiu a medzinárodné vzťahy vyštudoval. Vždy som tvrdil, že ak niekto absolútne verí politikom, nemal by vychádzať z domu bez prilby. A taktiež som vždy tvrdil, že slovenský národ nie je hlúpy.
Že sa ´odrbávať´ nenechá donekonečna. Možno len potreboval opäť dostať facku, aby sa prebral. Žiaľ, v podobe smrti dvoch nevinných ľudí. Vo vzduchu však necítiť len jar, ale aj pozitívnu zmenu."
Ako sa dá na smutné témy vtipkovať?
"Žarty sa dajú robiť zo všetkého – zo smrti, z holokaustu, z Rómov. Humor môže byť tvrdý, adresný, ale aj sexisticky prízemný. O tom je sloboda."
Takže stand-up nemá hranice humoru?
"Pri stand up comedy v podstate neexistujú, a tak je to správne. Na druhej strane, každý komik má v sebe autocenzúru. Môžete urážať publikum, no vždy musíte mať pripravený aj plán B.
To znamená, že nakoniec vyjdete z celého príbehu ako idiot vy ako komik alebo komička. Ja napríklad nerobím politický humor, strieľam však do vlastných radov, robím si žarty z judaizmu, náboženstva, histórie, holokaustu. Búram tým predsudky, dojmológiu a cez humor sa snažím napríklad vysvetliť, že Soros nemôže za naše nešťastné životy.
Najväčšou satisfakciou pre mňa ako komika je, že sa na mojich vtipoch smejú ľudia, ktorí s mojimi názormi, postojmi v reálnom živote absolútne nesúhlasia."
