Osobnosť Miroslava Válka, jedného z najväčších slovenských básnikov, sme oddávna vnímali kontroverzne, no prečo vlastne, ostávalo utopené v minulosti.
Čítať a vnímať ho znamená pohybovať sa na zložitej psychologickej a intímnej ploche a zdolávať pri tom tenkú hranu uprostred zarytých odporcov či obhajcov bývalého režimu.
Svieži pohľad na umelca pôsobiaceho vo vysokej politike v časoch komunizmu priniesol najnovší dokument režiséra PATRIKA LANČARIČA.
Jeho film je dobrodružnou jazdou za pravdou do minulosti, ale problém, ako sa s ňou vyrovnať, necháva otvorený.
Čo vás na Válkovi najviac fascinuje?
"Keď sme do projektu išli, nemal som pocit, že by som Miroslava Válka dobre poznal. Práve naopak, už dlho som ho vnímal skôr ako človeka opradeného legendami a mýtmi.
Vedel som o ňom, že bol silným básnikom, aj to, že bol reprezentantom vrcholovej politickej moci v jednom z najproblematickejších období 20. storočia.
Práve tento rozpor už sám osebe vyvolával otázku, prečo to takto bolo. Čiže z našej strany išlo skôr o záujem, než o fascináciu."
Počas Sviečkovej manifestácie v marci 1988 povedal Miroslav Válek ako vtedajší minister kultúry, že odstupuje z funkcie a že prídu veľké zmeny. Nepripomína vám to nedávne udalosti u nás a odstúpenie Mareka Maďariča?
"Nie ste jediná, čo v našom filme o Válkovi vidí paralely s prítomnosťou. Viacerí ľudia, ktorí ho videli, v ňom nachádzajú súvislosti s tým, čo sa v našej spoločnosti práve deje, a pritom film na to nijako explicitne neodkazuje.
Na margo Válka však treba poznamenať, že svoje odstúpenie síce vtedy interne avizoval, ale neurobil ho verejne a napokon ešte pol roka pôsobil vo funkcii. Poviete si – škoda, že to nakoniec bolo len osobné privátne gesto, a nie verejný čin."
Študenti vraj na súťažiach Hviezdoslavovho Kubína stále najradšej recitujú Válkovu poéziu. Čím ich podľa vás v mladom veku tak priťahuje?
