BRATISLAVA. Karel Kopfrkingl sa na mŕtve telá pozeral s obdivom a láskou, pre neho boli mŕtve telá rovnako krásne ako živé. Rád ich svojim známym ukazoval, prechádzal od jednej rakvy k druhej a na zosnulých dolaďoval posledné detaily.
Vo vrecku mal vždy naporúdzi hrebeň, jemne im prešiel po vlasoch a vzápätí učesal aj seba.
Čím skôr duša vyletí do éteru, tým lepšie, hovoril. Čím skôr sa človek obráti na prach, tým skôr sa vyslobodí z tela a utrpenia, sľuboval. Chválil sa, že spopolnenie trvá len hodinu pätnásť minút, dokonca bol presvedčený, že raz sa nájde taká technológia, aby sa ľudské telá dali spaľovať hromadne aj oveľa rýchlejšie.
Dve hodiny čistého teroru a šialenstva
Blažený úsmev, ktorý pri tom na tvári mal, bol ťažko čitateľný a interpretovateľný. Bol Karel Kopfrnkingl, riaditeľ krematória, novodobým kazateľom, ktorý prinášal ľuďom nádej? Alebo to bol skôr psychopat, prípadne sadista?
