Živá pochodeň je výkrikom človeka, ktorý si uvedomil, že mocní terorizujú slabých, hovorí bohemista Michal Ježek.
S pohnutými udalosťami na Slovensku a s vraždou dvoch nevinných ľudí sa v súvislosti s jeho výskumom opäť vynorilo smutné poznanie, že každý režim má svoje obete.
I keď sa ich smrť v kontextoch doby ťažko porovnáva, v hĺbkach duše ich spája bezmocnosť a túžba po spravodlivosti vo svete.
Jednou z nich bol aj Michal Levčík v Košiciach. Jeho smrť sebaupálením pred takmer päťdesiatimi rokmi dodnes nie je dostatočne vysvetlená, odzrkadľuje však bezútešné obdobie, do ktorej sa československá spoločnosť dostávala po invázii sovietskych vojsk v auguste 1968.
Ako pamiatku naňho usporiadali v Košiciach už druhý ročník spomienkovej akcie Na Levčíka sa nesmie zabudnúť. Michal Ježek na nej bude tiež diskutovať.
Ťaživá atmosféra
Bolo to v podvečer 11. apríla 1969. Na košickom námestí pred pomníkom neznámeho vojaka sa zapálil devätnásťročný muž v základnej vojenskej službe.
Okoloidúci sa dlho a bezúspešne pokúšali uhasiť ho. Utrpel však popáleniny takmer na celom tele a do nemocnice ho priviezli už bez známok života. Volal sa Michal Levčík.
Jeho smrť predznamenala správa švajčiarskeho novinára Bruna Schläppiho, ktorý v januári 1969, pár dní po sebaupálení českého študenta Jana Palacha na Václavskom námestí v Prahe, vykreslil ťaživú atmosféru, ktorá vo vtedajšom Československu panovala. Napísal, že v krajine sa začal šíriť akýsi druh psychózy, ktorá sa prejavuje tým, že mnohí odrazu vedia čosi o samovraždách a upaľovaní.
Po Janovi Palachovi sa v januári 1969 upálili dvaja mladíci v Budapešti a v Plzni a k ich činu sa pripojila ďalšia správa o podobných činoch. I keď bola poplašná, stala sa predzvesťou ďalších tragických udalostí.
Otázka, čo zožiera
Invázia sovietskych vojsk spoločnosť paralyzovala, pričom Palachov čin verejnosť šokoval. Z toho vyplynulo, že počas jeho pohrebu ľudia síce krásne, ale skôr pasívne manifestovali, aby prejavili svoj odpor. Mnohých jednotlivcov však otázka, čo robiť, veľmi bolestne zožierala.
„Každý si ju zodpovedal, ako vedel – či už hladujúci študenti, sochár odlievajúci Palachovu posmrtnú masku alebo napríklad umelci v básňach, piesňach či filmoch,“ hovorí Michal Ježek.
Ako študent Filozofickej Fakulty UK organizoval donedávna každý rok pietne akcie. Založil multimediálny projekt, ktorý odhaľuje dokumenty súvisiace s Palachovým činom, s činmi jeho nasledovníkov a analyzuje odkaz v hlbších súvislostiach.
Michal Levčík sa stal jednou z 29 osôb upálených v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Vo svojom liste na rozlúčku sa neodvolal priamo na Jana Palacha, ani na politické udalosti v Československu, ale vyzýval na mier a trápil sa chodom sveta, v ktorom sa vraždí.
„Z výskumu zatiaľ vyplýva, že motivácia je oveľa menej zreteľná než u Jana Palacha. Vzhľadom na pomník, pri ktorom svoj čin vykonal, protestoval veľmi pravdepodobne proti sovietskej invázii do Československa, ale odkaz v jeho liste je skôr zmätený. Dúfam, že prípad sa časom objasní v súčinnosti so slovenskými archívmi,“ hovorí Ježek.
Súčasťou stredajšej akcie sú premietania filmových dokumentov aj divadelné vystúpenie Pražského divadla na půdě s novou československou angažovanou hrou Slam otřesu. Tvorcovia ju prvý raz uviedli nedávno počas takzvanej žižkovskej noci v Prahe, ktorej súčasťou bol aj básnický manifest a otvorené listy Jaromírovi Čižnárovi a Milošovi Zemanovi. (zdroj: FOTO - LUCIA ERNEKOVÁ)Stále zložitejší príbeh
Samotný čin Jana Palacha ostáva popri tom stále neuchopiteľný. V jeho osobnosti videl Michal Ježek na začiatku čisté nadšenie: odvahu mladého človeka, ktorý neváhal obetovať to najcennejšie, aby vyburcoval ľudí proti okupantom a aby ich vytiahol z letargie, do ktorej sa po auguste 1968 prepadali.
Priznáva však, že čím viac sa príbehom a činom Jana Palacha zaoberá, tým je zložitejší.
„Stále viac mi leží v hlave to, ako obeť dopadla na jeho najbližších,“ hovorí. „Jeho mamu po jeho smrti dlhodobo šikanovala komunistická polícia a keď sa z času načas stretnem s jeho bratom Jiřím, ktorý je už teraz starý pán, cítim, že dôsledkom Janovho mimoriadneho činu je aj veľká bolesť.“
