Na slávny skok Alexandra Dubčeka do bazéna v Santovke si herec ADRIAN JASTRABAN netrúfol, o to viac však v postave z filmu Dubček hľadal skryté hodnoty.
Tvrdí, že ústredný predstaviteľ Pražskej jari 1968 mal v sebe svetlo, aké dnes politickým lídrom veľmi chýba. Aj preto sa stotožnil s jeho pozitívnym obrazom.
S akou predstavou ste pristúpili k postave Alexandra Dubčeka?
"Som skôr opatrný typ, ale necítim sa závislý od diváckych reakcií, ani vo filme, ani v divadle. V divadle vieme, čo chceme povedať, a buď to divák prijme, alebo nie. V prípade tohto filmu ma však oveľa viac ako pri iných projektoch zaujíma, ako bude prijatý."
Prečo to v divadle nemusí byť prvoradé?
"Pretože mám to šťastie, že pracujem v takom, kde sa aktuálne reaguje na veci, ktoré žijeme.
V našom spolku Kašpar v pražskom divadle v Celetné skúšame súčasnú dramatiku a robíme inscenácie, po ktorých by možno mnohé iné divadlá vôbec nesiahli, pretože by sa báli, že na to im nebudú chodiť ľudia. Dnes veľmi často podliehajú vkusu divákov."
Ako o tom premýšľate vy?
"Myslím, že umenie je aj o tom, že niekedy treba ukázať o nás samých to, čo by sme radi nevideli, a hovoriť veci, ktoré sa nedobre počúvajú. To je úloha umenia.
Samozrejme, nemalo by to byť nasilu. Nemusí byť každé predstavenie len o tom. Mám na mysli skôr prirodzený pretlak v človeku."
Patríte do generácie takzvaných Husákových detí. Kedy ste sa o osobnosti Dubčeka a o roku 1968 viac dozvedeli?
"Priznávam, osemdesiat percent informácií som sa dozvedel práve pri práci na tomto filme. Moje vedomosti o ňom boli dovtedy veľmi povrchné.
Trošku sa vyhováram, že to bolo preto, lebo moja mama bola učiteľka a nebola v strane. Darilo sa jej vyhýbať náboru a vstupu do strany, stále si vymýšľala, že je chorá, že nemôže."
Bol to osvedčený postoj?
