Život čilskej prozaičky a aktivistky Isabel Allendeovej je sám osebe strhujúcim príbehom. Úlohu si v ňom zahrala aj láska, aj smrť dcéry, aj medzinárodná politika. Jedna z najrešpektovanejších latinskoamerických autoriek dnes patrí medzi vplyvné hlasy hovoriace o rovnoprávnosti žien, ale aj medzi autorky, ktoré svojimi knihami so silnými hrdinkami dokážu rozplakať. V slovenčine práve vychádza nové vydanie jej najslávnejšieho románu Dom duchov.
Začnime literatúrou. Váš prvý román Dom duchov práve vychádza v slovenčine po 35 rokoch od pôvodného vydania. Pamätáte si, prečo ste sa vlastne rozhodli pre písanie?
V roku 1981, keď som písala túto knihu, som žila v exile vo venezuelskom Caracase. Čakala som, kedy sa skončí diktátorský režim v mojej rodnej krajine. Ako vieme, diktátor bol pri moci dlhých sedemnásť rokov. Román bol mojím útočiskom i východiskom, cvičením v nostalgii, spôsobom, ako prežiť a nezabudnúť. Potrebovala som si pamätať minulosť, znovuobjavovať svet, ktorý som exilom stratila. A pripomínať si mŕtvych či tých, ktorí sa stratili.
Dom duchov je typická rodinná latinskoamerická sága. Román nás vovádza svojím magickým rozprávaním do spojenia veľkej histórie a rodinných peripetií, magické prírodné prvky sa pritom prepletajú s nostalgiou za minulým. Je tá veľká rodina, ktorú často nachádzame práve v latinskoamerických románoch, naozaj prítomná v živote, v kultúre spoločnosti? Prečo je rodina taká dôležitá?
Vo väčšine krajín Latinskej Ameriky sa nemôžeme spoliehať na pomoc štátnych inštitúcií a vládnucej moci. A život je pritom plný neistoty. Jediná ochrana, na ktorú sa v takomto svete môžete spoľahnúť, je ochrana rodiny a blízkych priateľov. Rodiny a celé rodinné klany tvoria zábezpeku, bez príbuzných je človek veľmi zraniteľný. S rodinou prežívame dobré časy a radosť, od rodiny dostaneme pomoc, keď sa dostávame do problémov. Samozrejme, rodové väzby vytvárajú aj veľkú zodpovednosť u jedinca, pretože tak ako dostávame, tak musíme byť pripravení aj dávať. Takže v rodine je komunita často veľmi silná, silnejšia ako individualita. Preto niekedy v rodine môžete cítiť menej osobnej slobody (a počuť veľa klebiet).
publikácia Dom duchov / Isabel Allende (zdroj: Archív SME)Vo vašich románoch vystupujú ako hlavné hrdinky najmä ženy a dievčatá. Čím sú vám ženské románové hrdinky blízke? Čo robí ženy silnými?
Úprimne povedané, väčšina žien, ktoré poznám, sú silné a odolné. Sama pochádzam z rodiny, kde ženy neváhali byť silnými, odhodlanými. Za svojho života som založila aj nadáciu (www.isabelallendefoundation.org), ktorej misiou je pomáhať ženám a posilniť ich postavenie v spoločnosti. Niektoré ženy z našej rodiny, ale aj priateľky či dievčatá, ktoré som stretla vďaka nadácii, inšpirovali hrdinky v mojich románoch. Keď zakúšame ťažké časy alebo prežívame tragédie, hľadáme a nachádzame v sebe silu, o ktorej neraz ani netušíme, že ju v sebe máme. To sú moje skúsenosti so ženami v mojej nadácii aj s mojimi hrdinkami v knihách.
Príbeh Pauly je vaša vlastná intímna tragédia, je to text o vzťahu matky a dcéry. Ale aj rozprávanie o smrti vlastného dieťaťa a smútku, ktorý je nekonečný. Môže byť písanie aj psychoterapiou?
Nemyslím si, že písanie môže úplne nahradiť psychoterapiu, pravda však je, že v mojom prípade to bola naozaj katarzná skúsenosť. Rok, počas ktorého moja dcéra ochorela a nakoniec zomrela, bol veľmi mätúci a bolestivý. Keď som neskôr písala Paulu, mala som čas doslova krehko sa rozpamätávať a snažila som sa pochopiť a akceptovať to všetko, čo sa stalo. Keď nakoniec kniha vyšla, dostala som množstvo pozitívnych reakcií od čitateľov, ale aj prekrásnych listov, vďaka ktorým som sa necítila opustená a vnímala som aj to množstvo podpory. Uvedomila som si, že každý v živote niekoho stráca, ale napriek tomu nezostáva sám. Zo všetkých mojich kníh mala práve Paula najväčší ohlas a hlboko rezonovala u mojich čitateľov.
Aké miesto má podľa vás literatúra v dnešnej spoločnosti? Na svete vychádzajú ročne tisíce nových titulov. Môže byť literárne rozprávanie čímsi, čo by sme nazvali svedomím súčasnej spoločnosti? Alebo je to len zábava a oddych?
Literatúra bola od počiatku dôležitá, spájala ľudí, učila nás o živote, hodnotách, dávala nám poznanie a skúsenosti, ktoré prekračovali generácie, prežívali aj vďaka príbehom. Ale literatúra prinášala a prináša aj zábavu a je to tak správne. Samozrejme, aj iné médiá – nech si vezmeme hoci tlač či televíziu – majú masívny dosah, ale nie trvalý. Dobrá literatúra zostáva.
Isabell Allende - spisovateľka, aktivistka (zdroj: FOTO SITA/AP)Od počiatku svojej profesionálnej kariéry ste stáli aj aktívne na strane boja za práva žien. Ak sa obzriete dozadu, ako sa premenil za tých už viac než štyridsať rokov v ženskom hnutí a v postavení žien?
Keď som začínala pracovať, mala som dvadsať rokov a feminizmus v Čile bol veľmi mladý, bolo to čosi nové. Dnes, o päťdesiat rokov neskôr, môžem povedať, že dosiahol veľa, ale stále nie dosť. Dosiahli sme rovnaké práva v zákone, ale v reálnom živote musíme za túto rovnosť neustále bojovať. Napríklad rovnosť stále nefunguje pri rovnakých platoch za rovnakú prácu, problémy sú stále s rovnosťou príležitostí pri pracovných miestach. Často hovorím o právach žien v rozvojových krajinách, kde je situácia žien často veľmi zlá, strašná. Až 80 percent utečencov sú ženy a deti. Vo vojnách je často viac civilných obetí než vojenských. A väčšinu civilistov tvoria – ženy a deti. Ženy vykonávajú väčšiu časť práce a zamestnaní vo svete, ale vlastnia len jedno percento aktív a zdrojov. Toto je však mimoriadny čas pre ženy. Ďakujem sociálnym médiám, ktoré nás spájajú a vďaka nim sa môžeme navzájom informovať a pomáhať si. Zmeny tak prichádzajú rýchlejšie.
Vaše priezvisko Allende nemôžeme oddeliť od modernej histórie Čile a celej Latinskej Ameriky. Ako sa dnes v 21. storočí pozeráte na tú časť histórie, ktorej súčasťou je aj vaša rodina?
Salvador Allende bol zvolený v slobodných demokratických voľbách v roku 1970, uprostred studenej vojny, ktorá rozdelila celý svet na dve veľké sféry vplyvu s dvoma znepriatelenými mocnosťami – Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi. Môj strýko Salvador Allende bol marxistický socialista, ktorý presadzoval socialistické myšlienky spojené s normami fungujúcej demokracie, teda čosi v štýle nie nepodobnom škandinávskym krajinám. Ale asi bolo priskoro na takúto ideu v Latinskej Amerike. Spojené štáty by to nedovolili. Kubánska revolúcia v roku 1959 vystrašila Američanov a konzervatívcov na celom kontinente. Prakticky všetky ľavicové hnutia v Latinskej Amerike boli brutálne utláčané (a zničené) vojenskými silami, ktoré slúžili bohatým, pravicovým stranám a Spojeným štátom. To sa stalo aj v Čile, ako všetci dobre vieme. Vojenský puč a prevrat v septembri 1973 ukončil našu dlho budovanú a solídnu demokraciu a Salvadora Allendeho nahradil represívny diktátorský režim, ktorý sa držal pri moci sedemnásť rokov. Viacerí členovia našej rodiny zahynuli, mnohí skončili vo väzení a najväčšia časť opustila svoju rodnú krajinu a žila v exile. Ale táto smutná história sa dotkla tisícok rodín z Čile.
V časoch politicky turbulentných zmien ste pôsobili aj ako novinárka. Čo je najdôležitejším aspektom novinárskej práce? A čo je zasa najnebezpečnejšie na profesii žurnalistu?
Poslaním žurnalistiky vždy bolo a je snažiť sa čo najlepšie informovať verejnosť a robiť to čestným a spravodlivým spôsobom. Nie je to jednoduchá úloha, pretože novinári sú často riadení, limitovaní či priam cenzorsky obmedzovaní vládou alebo korporáciami vlastniacimi médiá, v ktorých pracujú. Skutočne nezávislá žurnalistika je vzácna, ale dôležitá. Nezávislí žurnalisti sú veľmi často vo veľkom nebezpečenstve, či už ako vojnoví korešpondenti, alebo keď sa púšťajú do odhaľovania priam diabolských praktík represívnych diktátorov, alebo sa venujú korupcii na najvyšších miestach.
Ako žena, spisovateľka, žurnalistka a aktivistka – ako vidíte dnešný svet? Sme bohatí? Či nepokojní?
Myslím, že svet bol vždy plný násilia, krutý a mätúci. Ale teraz sme lepšie informovaní, takže vieme omnoho viac, vlastne všetko, čo sa deje kdekoľvek, kde sa to udialo. Všetko, čo okolo seba počúvame, sú zlé správy. Dobré správy nie sú zaujímavé, médiá ich neprinášajú. Výsledkom je, že žijeme v neustálom strachu. Svet žije v neporiadku, ale pritom nikdy sme sa nemali lepšie ako teraz. Mám 75 rokov, vo svojom dlhom živote som videla všeličo a môžem dosvedčiť fakt, že v minulosti sa majorita nikdy nemala tak dobre, nezažívala toľko ľudskosti, len tí privilegovaní.
Čo teraz robíte? Kde žijete a píšete aj voľačo nové?
Som spisovateľka, tak píšem. Už 36 rokov sa venujem najmä písaniu príbehov a neviem si predstaviť svoj život bez toho, aby som robila svoju prácu. Žijem v malom domčeku pri zálive v Severnej Kalifornii. Na novom románe som začala pracovať 8. januára. Patrí to k mojim rituálom, začať písať 8. januára. Je dobré mať jeden deň, keď začínate.
Isabel Allende - spisovateľka, aktivistka (zdroj: FOTO - SITA/AP)
Isabel Allende sa narodila 2. augusta 1942 síce v Peru, ale čilským rodičom. Detstvo zažívala na cestách (okrem Čile aj v Bolívii a Bejrúte), ale na konci päťdesiatych rokov doštudovala žurnalistiku práve v Čile. Tu začala pôsobiť v OSN, v roku 1963 sa jej narodila dcéra Paula. Od roku 1967 pracovala pre viaceré médiá, spoluzakladala ženský časopis Paula. V roku 1973 sa v Čile uskutočnil puč, ktorý zmietol demokraciu jej strýka Salvadora Allendeho. Isabel Allende ušla aj s rodinou do Venezuely, kde pracovala ako novinárka až do roku 1984. V roku 1982 vydala svoj prelomový román Dom duchov, ktorý sa stal medzinárodným bestsellerom a na základe tejto knihy dánsky režisér Billy August nakrútil rovnomenný hollywoodsky film s hviezdnym obsadením (Meryl Streep, Winona Ryder, Jeremy Irons, Antonio Banderas). Od roku 1988 žije v Kalifornii. Isabele Allende publikovala vyše dvadsiatku ďalších kníh, je autorkou niekoľkých divadelných hier. Od roku 1995 sa v rámci svojej nadácie venuje pomoci ženám a rozvojovým programom pre ženské aktivistky. V slovenčine vyšli jej romány Dom duchov, Paula, Dcéra šťasteny, Sépiový portrét a poviedky Skazené dievča.
