Svet, v ktorom žijeme, nás len vyrušuje od toho, aby sme žili vo svetoch, ktoré si dokážeme vymyslieť. A v takýchto fiktívnych svetoch môžeme prežívať tie najzvláštnejšie situácie, ktoré spochybňujú zmysluplnosť a reálnosť toho nášho, uväzneného vo fyzikálnom čase a priestore súčasnosti. Nášho sveta, ktorý je chaotický, nezrozumiteľný, neusporiadaný, prekvapujúci a neistý. Lebo najmenej pravdepodobnou udalosťou vesmíru je náš život.
Jorge Luis Borges je literárna inštitúcia, povinné čítanie pre všetkých, ktorým je literatúra bránou k poznaniu, vzrušeniu, tajomnu či intelektuálnej hre. Autor, ktorý píše tak, že sa pri tom kráľovsky zabáva a zabáva sa tak, že nás kráľovsky obdarúva. Aj keď občas neviete, či si robí žarty z textu, z čitateľa či z tohto bláznivo zamotaného sveta.
Svet je nekonečná kniha
„Systematické písanie mi pomáha nemyslieť na momentálny stav ľudstva. Istota, že všetko je napísané, celkom odstraňuje náš význam, robí z nás prízraky. Poznám oblasti, v ktorých mladí padajú pred knihami na kolená, barbarsky bozkávajú ich stránky, hoci nevedia dešifrovať ani jeden znak. Epidémie, kacírske spory, putovanie, ktoré sa postupne zvrhlo na lúpežné výpravy, to všetko decimuje spoločnosť. Myslím, že som už spomenul samovraždy. Každý rok sú bežnejšie. Možno staroba a strach zahmlievajú môj úsudok, no obávam sa, že ľudský druh — ten jeden jediný — postupne vyhynie, zatiaľ čo knižnica pretrvá: svetlá, opustená, nekonečná, dokonale nehybná, plná vzácnych zväzkov, zbytočná, nezničiteľná, tajomná,“ píše Jorge Luis Borges v poviedke Babylonská knižnica.
Borges je človek knihy, poznania, príbehov. Odhadol našu radosť z rozprávania a zapisovania ako azda najzvláštnejšiu z – obrazne povedané – parafílií. Sme priam vzrušení z prekvapujúcich viet, príbehy, v ktorých sa strácame ako v labyrinte, pôsobia na nás príťažlivo, znepokojujú a vyrušujú nás možnosti, ktoré dáva slovo, erotizujúca mozgová droga.
Fikcie , kniha, ktorá sa skladá z pôvodne dvoch samostatných poviedkových kníh Záhrada rozvetvených chodníkov (1941) a Artefakty (1944), sú jednou z najchutnejších literárnych hostín, ktoré nám 20. storočie zanechalo. Nový slovenský preklad Barbary Ďurčovej vychádza v elegantnom a hravom grafickom riešení odkazujúcom na nekonečnosť labyrintu.
Jorge Luis Borges: Fikcie (zdroj: prel. Barbara Ďurčová, Artforum 2018)Text ako radosť
Občas príde chvíľa, keď aj skúsený čitateľ (dovolím sa za takého považovať) nad textom prestane dýchať. Nie preto, že by zadržiaval dych nad hrdinom stojacim na špičke barcelonskej Sagrady Familíe, v jednej ruke svätý grál, v druhej visí trocha prestrašená princezná, pod ním zúrivý vrah a nad ním helikoptéra, ku ktorej má posledných pár metrov preletieť vlastnou silou. Borgesove texty sa neutiekajú k lacným efektom zrodeným v komiksoch a pretaveným do smiešnosti tvorcami amerických napínavých filmov. Borgesove texty sa hrajú s našou pamäťou, našimi vierami v predstavu o fyzikálnom čase a priestore. A predovšetkým s našimi snami, podvedomím a schopnosťou jazyka zvádzať nás z cesty.
Lebo zvádzanie je hra, na ktorej sa radi zúčastňujeme. Odmenou nám je vzrušenie, prekvapenie a čosi, čo sa volá radosť z čitateľského zážitku. Aj keď práve to je kategória, ktorú veľmi ťažko uchopiť. Nie je to rýchlosť napätia, dokonca Borges je textovo nedynamický, v poviedkach sa „nič“ vážne nedeje, akcia tu chýba. Nie je to žiadna erotika či zvádzanie povrchnou sexualitou. V tomto smere je Borges až asexuálny, mníšsky uväznený v labyrinte kníh, poznania, odkazov a myšlienok. To, čo je na Borgesovi vzrušujúce, je jazyková hra s realitou, spochybňovanie toho, čo od jazyka čakáme – jasnosť, jednoznačnosť. Takéto drobnosti u Borgesa nenájdete, zato zdvojenie či strojenie postáv, neistotu, či to, čo hovorí, je naozaj, alebo vymyslené, alebo či to, čo povie človek dnes, je rovnaké ako to, čo tými istými slovami povedal človek pred tristo rokmi, čo je dilema poviedky Pierre Menard, autor Quijota uvažujúcej nad tým, či identický text Dona Quijota napísaný dnes je ten istý ako text pôvodný.
Jorge Luis Borges, Fikcie (zdroj: prel. Barbara Ďurčová, Artforum 2018)Stratení vo vlastnej hlave
Naivný čitateľ, terminus technicus veľkého Borgesovho obdivovateľa Umberta Eca, by mohol byť pri čítaní poviedok z Fikcií trocha rozčarovaný. O čom vlastne tieto texty sú? Veď píše o vymyslených knihách. Píše príbehy, ktoré sa odohrávajú v hlavách, knižniciach, labyrintoch, ale pritom to nie sú detektívky, ale variácie na nekonečné témy istoty a neistoty, priam halucinačné predstavy o neistote, o fantázii ako mechanizme, ktorý nás drží medzi bdením, snením, šialenstvom a rozumom.
Sme napísaní? Sme súčasťou sekty Fénixa, ktorá riadi tento svet? Alebo sme len potulujúci sa nešťastníci v labyrinte knižnice, z ktorej sa vlastne ani nevieme napiť či nasýtiť, lebo jej nerozumieme a nerozumieme ani jej stvoriteľovi?
Borges a Slovensko
Fikcie Jorgeho Luisa Borgesa nie sú prvým slovenským prekladom, s ktorým sa dostávame do kontaktu. Borges vyšiel v útlej a zmrzačenej podobe aj v roku 1980 v Knihe z piesku, veľký výber z poviedok v preklade Vladimíra Olerínyho Rozhovory mŕtvych vyšiel v roku 2000 v Slovarte a zahŕňal prierez celou poviedkovou tvorbou. Slovenskí čitatelia však mohli siahnuť po českých prekladoch. V češtine je preložená väčšina jeho literárneho diela v šesťzväzkových Spisoch a ďalších doplnkoch. Napriek tomu je samostatné vydanie Borgesa v príťažlivom novom preklade radostnou udalosťou, ukážkou, že netreba zabúdať na autorov klasikov.
Jorge Luis Borges ovplyvnil mnohých našich autorov, ktorí sa k nemu viac-menej vedome (a občas nevedome) priznávali. Fantastické a magické, ktoré Borges vniesol do literatúry a objavilo sa v mnohých dielach Gabrielom Márquezom počnúc a Robertom Bolanom nekončiac, našlo svoje odlesky rovnako u Dušana Mitanu, ako u Petra Jaroša či Ballu.
Keby sme mali labyrint
Splácame literárne dlhy? Ani nie, veď z Borgesa už po slovensky dôležitá ochutnávka existuje, Rozhovory mŕtvych v Olerínyho preklade zaplnili najväčšiu medzeru.
Skôr aktuálne vydanie jeho Fikcií ukazuje naše literárno-vydavateľské nedostatky. Nemáme tu vydavateľstvo, ktoré by trpezlivo pripravilo edíciu svetových autorov, literárnej klasiky tak, aby sme tie najväčšie literárne diela mali pekne pokope. Tisíc kníh, ktoré musíte prečítať, kým umriete, nech je milý, isto marketingový, návod, čo by sme mali ako kultúrne sa tváriaca krajina mať v našom jazyku. Načo prekladať, keď mladí čítajú v angličtine?
Lebo to prispieva ku kultúre jazyka? Národa? Isto, nie je to lukratívne ani rýchloobratové. Ale problém je, že dokonca ani domácu spisbu, ktorú ešte pred pár rokmi ako-tak zachraňoval Kalligram, nemáme pod ochranou vydavateľstva fungujúceho so štátnou podporou.
Keby taká Matica slovenská namiesto svojej grotesknej grimasy umierajúceho mastodonta s klérofašistickým pozadím sa spolu s Národnou knižnicou premenila na inštitúciu, ktorá bude vydávať edíciu kníh slovenských autorov a popritom by vydávala silnú edíciu klasických svetových literárnych diel (takých 50 ročne by stačilo) v nových prekladoch, bola by konečne užitočná.
Ale to už hraničí s fikciami o knižnici, ktoré by ani Borges nevymyslel.
