Po mimoriadne úspešnej knihe Krutý kontinent: Európa krátko po druhej svetovej vojne, prinieslo vydavateľstvo Premedia na slovenský trh aj ďalšiu publikáciu spisovateľa a historika Keitha Lowea – Strach a sloboda. Populárny britský autor sa vo svojom najnovšom diele pýta, ako druhá svetová vojna zmenila nás ako ľudské bytosti, aj svet, v ktorom dnes žijeme. Lowe sa vo svojej knihe na pozadí dvadsiatich piatich príbehov ľudí z celého sveta snaží pochopiť zásadnú zmenu v ich postojoch, správaní a životnom smerovaní po vojne, a vyrovnávaní sa s hrôzami, ktoré počas druhej svetovej vojny prežili. V tomto ohľade rozvinul Keith Lowe svoj osobitý štýl rozprávača osobných príbehov. Fascinujúce životné skúsenosti jeho „hrdinov“ predstavujú pútavé čítanie naplnené strachom, odcudzením, hrôzostrašnými zážitkami, traumou a stratou, ale aj novými začiatkami a nádejou na lepší život.
Jednotlivé príbehy zasadzuje do širšieho kontextu povojnového vývoja, ktorý bol - a dodnes je - zásadne ovplyvnený vojnovou skúsenosťou. Mnohé ekonomické, politické, sociologické, a v neposlednom rade psychologické faktory v živote jednotlivca aj celej spoločnosti majú podľa Lowea svoje korene práve v druhej svetovej vojne.
Publikácia Strach a sloboda (Keith Lowe) (zdroj: Archív SME)Aj niekoľko generácií narodených po skončení tohto zničujúceho konfliktu vytvára - vedome aj podvedome - paralely práve s druhou svetovou vojnou. Azda najaktuálnejším príkladom sú naše súčasné obavy a strach z rastu extrémistických a neonacistických hnutí, ktoré prirovnávame k tridsiatym rokom 20. storočia. Odvahu zasa čerpáme z vedomia, že sme fašistov už raz porazili, a urobíme to znova. Svoje práva a slobody, ale aj nezávislosť svojich štátov legitimizujeme na základe svojich zásluh a obetí v tomto apokalyptickom konflikte. Z tohto pohľadu kniha neprináša nové, dosiaľ nepoznané fakty - autor sa zamýšľa nad dosahmi a dôsledkami vojny viac z filozofického ako historického hľadiska. Zároveň však svoje myšlienky podáva jasným a zrozumiteľným jazykom, ktorý dokáže osloviť neodborníkov a laickú verejnosť - práve tej je kniha predovšetkým venovaná. Lowe sa nesnažil napísať odbornú publikáciu.
Koniec vojny v roku 1945 a miera deštrukcie vyvolala zdesenie a šok. Milióny mŕtvych, rozvrátené krajiny, vlny utečencov, chaos, hlad a rozklad. Tradičné európske impériá padali, Afriku a Áziu zaplnili národno-oslobodzovacie hnutia a Latinská Amerika sa stala dejiskom revolúcií a prevratov. Napriek všeobecnej skaze však priniesla druhá svetová vojna svetu aj možnosť zamyslieť sa nad budúcnosťou ľudstva. Vojna dokázala „zjednotiť jednotlivcov, spoločenstvá, národy, ba dokonca celé skupiny národov v mene spoločnej veci“ (s. 132). Motív vojny, ktorá okrem nevyčísliteľných škôd priniesla mnoho pozitívnych zmien, sa tiahne celou Loweovou knihou.
V snahe zabrániť podobnému konfliktu v budúcnosti sa sformovalo niekoľko celosvetových hnutí s cieľom zjednotiť ľudstvo pod jednu vládu, dosiahnuť všeobecné odzbrojenie, rovnosť mužov a žien, rás a národov. Aktivisti chceli vybudovať spoločnosť slobodnejšiu, humánnejšiu, morálnejšiu, otvorenejšiu atď. Celoživotný boj Garryho Davisa, bývalého amerického bombardovacieho pilota, proti konceptu národnej príslušnosti, je len jedným z príkladov, ktoré si Lowe vybral ako ilustráciu týchto utopistických vízií. Eliminovať vojnu znamenalo pre Davisa eliminovať národný štát. Jeho hnutie propagujúce vytvorenie „svetovej federácie“ založilo register „svetoobčanov“, „ svetovú menu“, „svetové pasy“ aj „svetovú vládu “ vo Washingtone (s. 168). Reálnejšie kontúry však nabrala iná organizácia združujúca štáty sveta – Organizácia spojených národov (OSN). Ale ani OSN počas studenej vojny nesplnila úlohu, ktorú si vytýčila vo svojej Charte z roku 1945. Hneď po vojne sa totiž svet rozdelil na dva tábory – demokratické USA a ich spojenci a totalitný Sovietsky zväz. Na pôde OSN prebiehalo rovnaké súperenie superveľmocí ako vo zvyšku sveta.
Po rýchlom vytriezvení z eufórie sa na politickom javisku aj v životoch jednotlivcov prejavila neúprosná realita nového rozdelenia sveta. Napriek snahe nemalého počtu štátov „ostať bokom“, resp. zastávať neutrálne, nezúčastnené stanovisko, bolo jasné, že v globalizovanom povojnovom svete sa často musia prikloniť k jednej zo súperiacich strán. Lowe tieto spoločenské procesy a dejinné zvraty ilustruje na príkladoch obyčajných ľudí, nikdy nie veľkých hráčov, prezidentov alebo významných štátnikov. Vajatanie štátov na pôde OSN, snahy o nestrannosť či prechody z jedného tábora k druhému nie sú výnimkou. Ani Anthony Curwen, zanietený britský pacifista, neostal nestranný. Po skúsenosti z občianskej vojny v Číne sa zmenil na horlivého komunistu. „Neviem vám presne povedať, kedy som prestal byť pacifistom... v istej chvíli som si uvedomil, že niekedy je potrebné bojovať“ zamýšľal sa Curwen (s. 238). Aj toto mala byť realita sveta po vojne, ktorý v bipolárnom rozložení síl znemožňoval tretiu cestu.
Ďalším prvkom knihy, ktorý je prítomný takmer v každej kapitole, je búranie mýtov, ktoré znemožňujú objektívny pohľad na druhú svetovú vojnu. Naše predstavy sú aj dnes značne ovplyvnené propagandou, zabúdaním, vrstvami mýtov alebo interpretáciami na lokálnej úrovni jednotlivých štátov v rámci tzv. národných dejín. Keith Lowe venoval špeciálnu pozornosť demaskovaniu týchto poloprávd a výmyslov, ktoré po vojne vznikli a ktoré boli podľa neho „rovnako dôležité pre formovanie nášho sveta, ako sú dôležité aj naše pravdy“ (s. 14). Jedným zo základných naratívov bolo vytvorenie vzoru „my“ a „oni“, resp. „dobra“ a „zla“. Notoricky známe sú zábery zúbožených Židov z koncentračných táborov, aj to, ako ich nemecká propaganda vykresľovala. No na druhej strane spojenecká propaganda zobrazovala Japoncov ako vši, alebo Nemcov ako baktérie. Obe koncepcie mali za úlohu démonizovať nepriateľa a vykresliť samých seba v lepšom svetle. Lowe poukazuje na to, že spojenci neboli len slušní osloboditelia, k dezerciám, rabovaniu a znásilneniam dochádzalo tak na západnom, ako aj na východnom fronte. Za maskou monštier sa často skrývali obyčajní ľudia, ako to bolo v prípade japonského lekára Juasu Kena. Že boli operácie, ktoré robil na čínskych väzňoch, zločinom, si uvedomil až mnoho rokov po vojne. Na druhej strane, oslavovaní hrdinovia po návrate domov necítili, že spravili niečo hrdinské. Pod pozlátkou medailí sa skrývala prázdnota. „Jedna bola bezcenná a druhá nemala žiaden zmysel“ (s. 28), povedal Leonard Creo, americký veterán o svojich vyznamenaniach. Juasu Ken nebol ľudským monštrom, Leonard Creo sa nepovažoval za hrdinu - obaja sa cítili ako obete.
Vojna napriek svojej obludnosti priniesla čas zmeny. Zrodila éru mohutnej transformácie. Napriek bipolarite sveta, atómovej bombe, sústavnej hrozbe nových a nových konfliktov dnes žijeme v lepšom, modernejšom a otvorenejšom svete. Ale v dlhokánskom tieni druhej svetovej vojny bol, a ešte stále je tento svet poháňaný dvoma silami – radosťou zo slobody a pocitom strachu.
Autor: Jozef Hyrja
