S inscenovaním antických drám nemá slovenské divadlo veľké úspechy. V histórií aj v súčasnosti sa tvorcom len zriedkakedy darilo nájsť spôsob, ako prekľučkovať cez nástrahy náročných veršov, komplikovaných súvislostí antickej mytológie a dokázať vyťažiť z nadčasových myšlienok aj súčasný odkaz.
Existujú však aj výnimky. Jednou z nich je aktuálna premiéra Sofoklovej Antigony v réžií Ondreja Spišáka.
Ako sa robí divadlo v čase zmien?
Inscenačný proces začali tvorcovia v čase, keď nikto nepredpokladal spoločenskú ani politickú zmenu. V čase, keď Ján Kuciak písal svoj posledný článok a so snúbenicou plánoval svadbu. V čase, keď sa zdalo, že Róbert Fico zostane nemennou súčasťou slovenskej vlády.
Počas skúšobného obdobia sa však Slovensko zmenilo. Mnohé myšlienky hry nabrali z týždňa na týždeň na sile a význame a aj tvorcom samotným sa mohlo zdať, že Sofokles písal svoju hru pre dnešné Slovensko. Tvorcovia by sa ani nemuseli snažiť o akcentovanie dnešných reálií.
Stačilo nechať zaznieť, že v príbehu zomierajú dvaja snúbenci, ktorí sa vzopreli despotickej vláde. Paralela je zrejmá aj bez toho, aby ich režisér na smrť posielal rukou nájomného vraha a citoval, dnes už, žiaľ, ikonickú, fotku Kuciaka a Kušnírovej.
Tento pocit sa do inscenácie jasne preniesol. Ak by aj Antigona v SND nemala žiaden iný význam, mohlo by sa o nej hovoriť ako o inscenácii, ktorá dokumentuje udalosti marca 2018.
Antigona a jej Katarzia
Spišákova Antigona sa k súčasnosti približuje aj inými prostredkami.
