Pôvodne mala byť druhý mesiac na osemmesačnej simulovanej misii na Mars. A napísať o nej knihu. Po nešťastnej nehode jedného člena a zrušení misie ostala na Havaji v medzinárodnom observatóriu na Mauna Kea. A zbiera materiály na knihu novú – ako sa vôbec na Mars dostať. O zákulisí misie na Mars píše marsonautka Michaela Musilová.
Byť v „limbe“ na Havaji je snom mnohých. Kto by nechcel byť stroskotancom práve na Havaji? Skutočnosť je však menej závideniahodná. Teraz som mala byť už druhý mesiac na osemmesačnej simulovanej misií na Mars, 2500 metrov vysoko na sopke Mauna Loa. Pripravovala som sa na to niekoľko mesiacov, ako aj mojich kolegov, študentov a blízkych, s ktorými som počas misie mohla komunikovať len e-mailom. Aj ten e-mail mal naschvál meškanie dvadsať minút smerom na „Zem“ a ďalších dvadsať minút späť na „Mars“. K tomu sme museli absolvovať namáhavý tréning tesne pred začiatkom misie, ale ako-tak som to zvládla a cítila som sa pripravená pred začiatkom 241-dňového pobytu na simulovanom Marse.
Michaela Musilová v skafandri, ktorý museli členovia posádky nosiť, keď vyšli do terénu mimo simulovanej marťanskej stanice (zdroj: Archív autorky)Problémy od počiatku
Zrazu sa všetko zmenilo tak, ako som si to ani v najbláznivejších snoch nemohla predstaviť. Ani nie týždeň po začiatku misie som bola opäť na Zemi. Izolovaná na jednom ranči, ktorý patrí organizátorom misie. Ranč je na kraji sopky Hualālai, uprostred ničoho. Boli sme tam len my štyria členovia posádky, všetci zdeptaní z toho, že sa nám prerušila misia. Aspoň to si traja z nás celý čas mysleli. Nečakali sme, že jedna osoba v posádke tie dni kula plány, ako z misie odísť. My ostatní sme čakali na NASA. Výskumníci NASA a Havajskej univerzity, ktorí viedli simulovanú misiu, totiž museli vyšetriť, čo sa stalo počas nehody len niekoľko dní po jej začatí.
Čo sa vlastne stalo? Dôvod, prečo misia bola nakoniec zrušená, má korene niekoľko mesiacov predtým. Počas predošlých piatich misií, vedených tými istými organizátormi, nastalo niekoľko problémov, pre ktoré sa NASA rozhodla striktnejšie kontrolovať ich vedecké protokoly. Pre nás členov posádky to znamenalo, že sme sa až koncom januára dozvedeli naisto, že sa misia uskutoční a že sa začne 15. februára - pár týždňov po oznámení (!). Potom nasledovalo rýchle kupovanie leteniek, balenie, doriešenie posledných pracovných veci pre moju organizáciu (Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity – SOSA) a mojich študentov na FEI STU. Vtom nám prišla správa, že jeden člen posádky sa rozhodol odstúpiť z misie z osobných dôvodov.
Azda NASA vie, čo činí
Všetci sme boli v šoku, hlavne vzhľadom na to, že NASA nás vyberala do posádky pätnásť mesiacov. Preto som si myslela, že všetci v posádke majú byť na úrovni astronautov: vo výbornej fyzickej a psychickej kondícii, a samozrejme aj odhodlaní ísť na túto misiu napriek všetkým ťažkostiam, ktoré nás počas nej mali čakať. Organizátori misie povedali, že to nič, ide sa ďalej. Pár dní pred mojím odletom na Havaj prišla ďalšia prekvapujúca správa. Stratili sme ďalšieho člena posádky. Tentoraz ho NASA vyhodila, pretože si uvedomili, že sa k nám nehodí do posádky. „To nie je možné,“ pomysleli sme si zvyšní členovia posádky. Opäť organizátori tvrdili, že to nič a vidíme sa na Havaji. Vraj NASA aj tak plánuje poslať skôr štvorčlennú posádku na Mars, a nie šesťčlennú.
Hovorím si, je to NASA, tak azda tam vedia, čo robia. Napriek tomu som mala niekoľko zlých pocitov počas tréningu pred misiou. Jedna osoba náročný tréning nezvládala veľmi dobre a začala som sa trochu obávať, ako zvládne osem mesiacov na „Marse“. Znovu som si povedala, že ju vybrala NASA, tak dúfam, že na to majú svoje dôvody a že táto osoba nám čoskoro ukáže svoje silné stránky. Žiaľ, stačilo niekoľko náročných dní na misii a jedna vážnejšia nehoda a táto osoba si to hneď rozmyslela. Iste, bolo nepríjemné čeliť množstvu problémov hneď na začiatku. Mission Control (ekvivalent NASA Houstonu) nám ich naschvál spôsoboval, pretože raz to tak bude na Marse. Keď sa skombinuje strata zdroja energie, spojenia so Zemou, pokazený záchod a ešte k tomu zranenie, tak si marsonauti jednoducho budú musieť vedieť poradiť, inak to neprežijú. S týmto vedomím sme do misie išli – teda traja z nás.
Ďalší úder
Nehovorím, že to, že jeden člen posádky musel ísť do nemocnice, nebolo psychicky namáhavé aj pre mňa. Vyše dvoch hodín som mu dávala prvú pomoc a bála som sa oňho. Hneď, ako ho prepustili z nemocnice, boli sme ihneď pripravení ísť späť do misie vrátane zranenej osoby. Netrpezlivo sme čakali, kým prebiehalo vyšetrovanie NASA a Havajskej univerzity, čo sa stalo. Odlúčení od sveta na ranči sme tŕpli, či nám misiu nezrušia z bezpečnostných dôvodov. Po týždni prebdených nocí prišiel zrazu ďalší úder. A nie od NASA. Jedna osoba z posádky nám nepriamo cez výskumníkov oznámila, že odstupuje. Nezabudnem na ten moment. Toľko emócií som musela prežiť v tých dňoch, že som vlastne nič necítila. Iba šok a nával depresie. Misia totiž musela byť zrušená, keďže sme nemohli pokračovať len s trojčlennou posádkou.
Keby organizátori boli pozastavili misiu ešte pred začiatkom, aby mohli pohľadať ďalších dvoch členov posádky, misia by sa nebola takto skončila. Sami si to spôsobili zlým výberom posádky a náhlením všetkého na poslednú chvíľu. Medzičasom organizátori spustili nábor na ďalších troch členov posádky a náhradníkov pre ďalšiu misiu (aspoň že sa poučili). Nie je ešte isté, kedy sa tá misia uskutoční, asi najskôr o tri - štyri mesiace. To by pre mňa nebol býval až taký problém, keby som mohla ísť medzi misiami späť na Slovensko. Nanešťastie nemôžem. Americké vízum, ktoré som mala na svoju misiu, je určené pre výskumníkov a má jedno veľké obmedzenie: keď človek opustí USA, nemôže sa dva roky vrátiť robiť výskum. Takže som musela zostať, aby som sa mohla zúčastniť na ďalšej misii alebo pre iné výskumné účely. Na druhej strane som bez práce nemohla na Havaji zostať viac než mesiac, inak by som tu bola nelegálne. Hlava 22.
Michaela Musilová vo svojej izbičke v stanici na simulovanom Marse. (zdroj: Archív autorky)Nové témy pre knihu
Jediným riešením bolo nájsť si tu rýchlo prácu vo vesmírnom sektore a preniesť vízum na ňu. Organizátorov misie pritom netrápilo, čo sa s nami stane, a krátko po jej zrušení sme sa stali bezdomovcami – rovnaký problém ako ja mal aj ďalší člen posádky. Na Havaji je strašne draho. Najlacnejšie ubytovanie bola jedna izba cez airbnb za 50 eur na osobu na noc. Po čase sme si našli kamarátov a ďalšie týždne sme spali u nich na zemi. Po týždňoch stresu, ťažkých životných situácií, pohovorov, stoviek telefonátov a e-mailov konečne prišla dobrá správa. Dostala som ponuku práce pre medzinárodné observatórium na Mauna Kea, konkrétne pre Canada-France-Hawaii Telescope (CFHT).
Moje havajské limbo bolo teda dosť nepríjemné a značne ovplyvní moju knihu, ktorú som plánovala napísať po misii. Pôvodne mala byť o prežití na Marse, s použitím vlastných skúseností zo simulovaných misií a prvkov sci-fi. Teraz uvažujem, či spracujem aj svoje „murphyovské“ dobrodružstvá na Havaji a počas predošlých misií a expedícií. Murphyho zákon hovorí, že ak sa to môže stať, tak sa to stane, a ja žijem nedobrovoľne týmto zákonom. Na letisko chodím aj tri hodiny v predstihu, všetko kontrolujem štyrikrát a mám množstvo záložných plánov.
Vo vesmírnom sektore to funguje podobne. Nie nadarmo sa hovorí „per aspera ad astra“, cez ťažkosti ku hviezdam. Problémov je neúrekom, a preto sa všetko aj ikskrát testuje. Dostať ľudí na Mars nebude vôbec jednoduché a pracuje sa na tom už desiatky rokov. Simulované misie sú súčasťou tejto prípravy a dostať sa na jednu z nich (a zostať v nej), tiež začína byť takmer neuskutočniteľná misia. Verím, že sa mi to nakoniec podarí a príbeh, ktorý napíšem, bude aj o prekonávaní týchto ťažkostí a živote prvých „marsonautov“.
Autor: Michaela Musilová
