Mira Bartók je veľmi všestranná umelkyňa, hudobníčka, maliarka, spisovateľka, ktorá žije a tvorí v západnom Massachusetts v Amerike. Je autorkou desiatok kníh, najmä pre detských čitateľov, a držiteľkou viacerých literárnych ocenení. Poškodenie mozgu po autonehode bolo také závažné, že niektoré činnosti sa musela učiť nanovo. Utrpela aj stratu pamäti, preto sa rôznymi spôsobmi usilovala oživiť si spomienky. Následne napísala román Pamäťové paláce (The Memory Palace), v ktorej sa dcéry vyrovnávajú s ich mimoriadne nadanou, avšak psychicky chorou matkou Normou.
Mire Bartókovej vyšla vo vydavateľstve Ikar kniha Malý zázrak (v origináli The Wonderling: Songcatcher), primárne určená deťom od desať rokov. Avšak jej etický presah sa dá čítať ako bájka, ako podobenstvo určené dospelým, ktorí si chcú spomenúť na detskú nevinnosť, odhodlanosť a vlastné ideály.
Hlavný hrdina knihy Malý zázrak je tvor podobný líške aj človeku, nemá jedno ucho a chvost. Volajú ho číslom 13, Prízemok, neskôr Artuš a Malý zázrak. Je to sirota, chovanec v domove slečny Plesnivej pre neposlušné a nechcené tvory. Artuš zo sirotinca utečie spolu s priateľkou (Čačkou). Ako dlho sa vám v hlave rodil príbeh s takýmto hlavným hrdinom a posolstvom?
Napísať a ilustrovať knihu mi trvalo dva roky, a to som pracovala celé dni a večery. Občas som si predsa len od písania dávala prestávky.
Ilustrácia (zdroj: Mira Bártok)Román je detsky dobrodružný a najmä prvé dve tretiny knihy sú označované ako moderný Oliver Twist. Mysleli ste na toto Dickensovo dielo pri písaní knihy?
Určite! Rok pred začiatkom písania knihy Malý zázrak som si znova prečítala viacero kníh od Dickensa vrátane Olivera Twista. Do knihy som vložila aj niekoľko odkazov na ďalších veľkých autorov (Dante, C. S. Lewis, dokonca Virginia Woolf), ale tie sú azda viac v úzadí.
Hrdina knihy Malý zázrak rád spieva. Hudba je však zakázaná. Námet takéhoto zákazu je u nás známy z obľúbenej rozprávky Pyšná princezná (z roku 1952). Preto je aj zákaz spievať a odpor k tomuto zákazu v našich končinách blízky aj staršej generácii. Je zákaz spevu formou podobenstva? A prečo práve hudba?
Časť z toho je veľmi osobná. Hudba bola moja prvá láska a pred vážnou nehodou, ktorá mi spôsobila zranenie mozgu, som bola súčasťou viacerých hudobných skupín. Hrala som na klavíri, harfe a spievala som v zbore. Až teraz, po mnohých rokoch, som schopná znova sa venovať hudbe. Artuš rozvíja svoje hudobné schopnosti rovnako ako ja.
A tiež myšlienka, že nejaká cudzia sila dokáže potlačiť kreatívne vyjadrenie človeka, je podľa mňa veľmi aktuálna, pretože autoritarizmus vo svete narastá a je to tak aj v mojej krajine.
Mira Bártok (zdroj: Archív SME)Aktuálne sa u nás na Slovensku dejú významné spoločensko-politické zmeny. Mnohí ľudia sú však už unavení. V knihe Malý zázrak dominuje téma, že aj malí ľudia dokážu veľké veci. Dokážu aj detské knihy dodať odvahu dospelým?
Áno, myslím si to! Čítam veľa detských kníh, najmä pre dospievajúcich, a tiež ilustrované knihy. Tieto diela ma inšpirujú a viem, že aj iných. A myslím si, že nie je žiaden vekový limit na detskú literatúru.
Téma odvahy dominuje aj vo vašej knihe The Memory Palace. Spôsob, akým sa ľudia vyrovnávajú s vlastnými obavami, je vám teda autorsky blízky. Čo je podľa vás najdôležitejšie na to, aby človek strachu nepodľahol a vzoprel sa osudu?
Neverím na osud. Verím v odvahu a v to, že je lepšie riskovať a byť úprimný k sebe samému a k ľudstvu, ako žiť v strachu a tým polovičný život.
Táto kniha pracovala s veľmi ťažkými námetmi: vzťah dcéra - matka, smrť matky... V knihe ste priblížili aj váš portrét umierajúcej matky. Bola to pre vás forma katarzie?
Ani nie. Myslím si, že katarzia nastane skôr u čitateľa ako u autora. Mám pocit, že som viac zo svojej matky vložila do písania o Artušovom hudobnom dare. Moja matka bola mimoriadne hudobne nadaná a bola mojou prvou učiteľkou hry na klavíri.
Ilustrácia (zdroj: Mira Bártok)Dali ste aj do knihy Malý zázrak časť vlastnej skúsenosti, seba samu?
Všetko v knihe je spojením viacerých vplyvov: fantázie, osobnej skúsenosti, snov, náhodných myšlienok, ktoré sa len tak objavia, kníh a poézie, ktorú som čítala, hudby, umenia a podobne. Takže áno, časť zo mňa v knihe je, ale prevažuje čistá fantázia.
Mapa v úvode knihy Malý zázrak evokuje napríklad mapy v Tolkienovom Pánovi prsteňov. Vy ste aj maliarka. Aké dôležité sú podľa vás ilustrácie v detských knihách?
Milujem obrázkové knihy. Ale nemyslím si, že každá detská kniha potrebuje ilustrácie. Moje najobľúbenejšie knihy sú však ilustrované a majú mapy.
Je nevyhnutné pri písaní detských kníh používať iný jazyk? Snažíte sa rozmýšľať ako detský čitateľ, vžiť sa do jeho vnímania príbehu, keď píšete, a prispôsobiť tak svoj autorský prejav?
Pravdupovediac, keď píšem pre deti, vôbec nad tým nepremýšľam. Spolieham sa na to, že ma môj editor upozorní na niečo, čo je pre deti priveľmi náročné. Do knihy som sa snažila vložiť vnímanie Artuša, ale nikdy som nezjednodušovala rozprávanie pre deti.
Okrem písania sa venujete aj hudbe a maľbe. Niečo z toho dominuje? Alebo sa obľúbené formy umenia u vás časom striedajú?
Keď sa nad tým zamýšľam, je to veľmi frustrujúce a nikdy si nemyslím, že niečo robím dobre. Momentálne nemaľujem, čo mi chýba. Píšem však ďalšiu knihu, učím sa hrať na husliach a pracovať s hlasom. A vraciam sa k harfe. Takže, ako vidíte, nemám veľa času nazvyš.
Ste autorkou viacerých kníh, držiteľkou mnohých ocenení. Z knihy Malý zázrak sa práve pripravuje film. Aký typ umenia je vám bližší, keď umenie prijímate a netvoríte ho? Radšej siahnete po knihe alebo si pozriete film?
Obe mám rovnako rada. Pred rokmi na umeleckej škole som mala zameranie práve na multimédiá a film a natočila som niekoľko krátkych filmov. Kinematografiu milujem. Ale som tiež vášnivá čitateľka.
Prečo píšete? Čo je hlavný motív tvoriť?
Píšem preto, lebo inak to ani neviem. Začnem byť posadnutá príbehom a už ho nemôžem pustiť. Želám si, aby som mohla. Asi by to tak bolo jednoduchšie. Ale ja si prosto nedokážem pomôcť.
Dokážu knihy pomôcť ľuďom v reálnom živote? Dokážu ich spraviť lepšími?
Rada by som si to myslela. Aj keď nepíšem knihy, aby som niekoho poučovala, dúfam, že moji čitatelia v nich vždy nájdu niečo, čo ich privedie k otázkam o ich vlastnom živote. Želala by som si, aby sa seba samých pýtali: Čo by som v tejto situácii robil ja? Bol by som odvážny alebo nie?
