Populizmus je celkom konkrétna politická predstava, podľa ktorej proti morálne čistému homogénnemu ľudu vždy stoja nemorálne, skorumpované a parazitické elity, ktoré k nemu nikdy skutočne neprináležia. Tvrdí nemecký politológ a analytik Jan Werner Müller. A dodáva, že to platí, kým nie je populista pri moci – čo, samozrejme, potom nevylučuje, že proti populistovi ako vládnucemu reprezentantovi ľudu stoja nečisté sily, proti ktorým musí zasiahnuť.
Pravému populistovi nestačí iba kritika elít – musí k nej pridať ešte tvrdenie, že jedine populisti reprezentujú skutočný ľud a všetci ostatní údajní zástupcovia ľudu sú nelegitímni. Ich výrokom nie je len to, že „my sme ľud“, ale skôr „LEN MY zastupujeme ľud“. Logicky z toho vyplýva konštatovanie, že populizmus musí byť antipluralistický.
Ak sa populista dostane k moci, svoj antipluralizmus praktizuje tromi cestami – prisvojovaním si celého štátu, získavaním lojálnosti prostredníctvom masového klientelizmu, potláčaním civilnej spoločnosti a médií.
Jan Werner Müller: Čo je populizmus? (Absynt-Kalligram 2018) (zdroj: Archív SME)
Müller vychádza z poznania množstva populistov v dejinách a v súčasnosti – a vôbec sa nevyhýba nášmu regiónu, práve naopak, Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski patria k najčastejším príkladom populistických politikov (spolu s Chávezom, Putinom či Erdoganom).
Náš expremiér Robert Fico sa v texte vyslovene spomína len raz – pozorný čitateľ ho však objaví na mnohých miestach knihy. Dokonca aj to, čo čitateľ v minulosti vnímal vo Ficovom prípade ako pragmatické konanie a nasadanie na rôzne vlny (protimigrantskú, protiopozičnú, konšpiračnú...), dostáva v posledných dňoch pod dojmom Müllerovej knihy výrazné črty jednoznačne populistického politika. Navyše na rozdiel od rôznych viac či menej povrchných alebo vyargumentovaných konštatovaní pozorovateľov slovenskej politickej scény využíva Müller presnejšiu klasifikáciu prejavov populistickej politiky.
Ďalším bonusom Müllerovej knihy je, že ponúka recepty, ako s populizmom bojovať a akým prostriedkom a metódam sa vyhnúť. Z tohto hľadiska by mala byť táto kniha povinným čítaním niektorých slovenských opozičných politikov a ich poradcov.
Najviac ma však prekvapila pasáž venovaná otázkam korupcie – ak som sa prikláňal k myšlienke, že odhaľovanie korupčných káuz prirodzene vedie k odlevu voličov populistického politika, Müller vysvetľuje, prečo to nie je také jednoznačné. Dôležité totiž je aj to, ako vnímajú korupciu populistického politika jeho voliči. Špecialitou populistov je, že môžu robiť aj to, čo sa iní politici hanbia. K ich „pravému ľudu“ patria len určití občania a tí si zaslúžia to najlepšie.
„Z toho vyplýva, že odhalenia o korupcii a klientelizme populistom automaticky neuškodia. Z pohľadu ich podporovateľov populisti to všetko spravili pre nich.“ Tvrdí Müller. Ak má pravdu, niečo robíme zle.
