Kto dokáže oceniť literárne ceny? Uchádzačov o bonusový prebal knihy (Finalista alebo Víťaz Anasoft litera) je veľa. Ich počet utešene narastá, ale, žiaľ, neznamená to nutne skvelé časy pre slovenskú literatúru.
Čitatelia si dajú poradiť, ale čitateľské pocity z prečítaných kníh sú od nominácií i výsledkov literárnych súťaží našťastie nezávislé. Najhoršia možnosť nastane, ak niektoré prózy nakoniec čítajú iba členovia poroty. Asi toto riziko viedlo porotcov k tomu, že vo vlaňajšom ročníku dali miesto aj žánrom a titulom, ktoré sa o popularitu báť nemusia.
Napriek skepse si každoročná galaprehliadka slovenskej prózy zaslúži pozornosť dochutenú kritickým odstupom.
Anasoft litera 2018 vo finálovej desiatke ponúka známe mená. Niektoré z nich patria takpovediac k inventáru tejto ceny (Vilikovský, Maczovszky). Z generačne mladších sa do finále opakovane dostali Richard Pupala, Alexandra Salmela a Vanda Rozenbergová.
Salmela so svojím Antihrdinom ponúka vítané žánrové spestrenie. Temná antiutópia o cynizme a nádeji v kolabujúcom svete nie je bežná pre slovenských autorov.

Autorka žijúca vo Fínsku ukazuje cesty, ktorými sa mladí autori môžu stať naozaj modernejšími a v dobrom zmysle slova trendovými. Budú na to potrebovať nadhľad, poznanie (prečo nepovedať rovno – vzdelanie) a spisovateľskú odvahu opustiť doteraz „vypísané“ chodníčky. Výsledkom je nekompromisná reflexia sveta, v ktorom žijeme. Nič pohodlné a páčivé, ale poctivá konfrontácia s ilúziami.
Majlingova Ruzká klazika je iným a oveľa hravejším pokusom vybočiť zo stereotypov. Hravosť je slovo staromódne, literárni kritici dávajú prednosť rozprávaniu o postmodernom prístupe. V netradičnej zbierke poviedok sa autor zabáva na sebe, s čitateľom i bez neho. Mystifikuje a popri tom stíha písať o vážnych témach.
Postmoderna je dnes už viac post ako moderná, ale ochota takto experimentovať je v slovenskej literatúre stále žiadaná. Príbehy nie sú zatvorené do seba. Navzájom spolupracujú medzi sebou. Čitateľ, ktorý sa dá zlákať na putovanie pospájanými tunelmi, bude prekvapený.
„Generačné výpovede“ sú to, čo najviac charakterizuje knihy z tohtoročného Anasoftu. Našťastie nejde iba o výpovede mladých, frustrovaných a zneistených. Scenár Etely Farkašovej je vhodnou protiváhou. Starnutie v tomto rozprávaní nie je strácaním, ale prirodzeným nadobúdaním logiky životného príbehu.
Anasoft pravidelne upozorňuje čitateľov na nové mená. Žiaľ, to samo osebe nič negarantuje. Neznámych autorov je dosť, ale väčšinovo opakujú prístupy a štýly známejších kolegov.
Tento rok vyskúša Anasoft litera jednu inováciu. Zhruba dva týždne pred vyhlásením laureáta bude oznámená užšia finálová päťka. Na modeli dlhšieho a kratšieho zoznamu kníh fungujú literárne ceny Man Booker, Prix Goncourt či poľská národná literárna cena Niké.
Zostáva želanie, aby takéto zdramatizovanie nebolo jedinou pridanou hodnotou tohtoročnej Anasoft litery.
TOP 10 Anasoft Litera 2018
Etela Farkašová: Scenár (Vydavateľstvo SSS 2017)

Scenár je dôležitý ako generačné doplnenie mladších autorov. A nielen preto. Manželský pár, umelecká prekladateľka a prírodovedec, sa vyrovnáva s vlastným starnutím. Takáto téma je náchylná na citové vydieranie. Alebo sa môže zmeniť na výdatnú porciu smútku. Etela Farkašová to v Scenári zvládla jemne a s eleganciou jej vlastnou. Kto sa spolu s ňou vydá na cestu reflexií podstatných životných skúseností, neoľutuje.
(lj)
Peter Macsovszky: Povrch vašej planéty (Vlna 2017)
Macsovzsky sa už stihol čitateľom predstaviť viacnásobne, a tak je zrejmé, čo od autora očakávať. Rozprávač Gabriel nešetrí spomienkami. Povrch jeho planéty je viacvrstvový, to patrí k činorodosti ľudského tvora na zemeguli. V tomto románe je viac humoru ako logiky. Macsovszky nedovolí čitateľovi oddychovať. Prúd postáv, postrehov a tém ide dopredu s veľkou silou, našťastie, nenudí.
(lj)
Daniel Majling, ed.: Ruzká klazika (OZ Brak 2017)

Po komikse Rudo ponúkol dramaturg SND Daniel Majling ďalšiu chuťovku – zbierku fake poviedok ruzkých klazikov. Čitateľ, sčasti dezorientovaný textom v predslove knihy, napriek formálne poklesnutému žánru a bulvárnemu slovníku (dnes sa už smie kopať do ruskej klasiky) v Ruzkej klazike objaví prejavy ľudového génia - takmer na všetkých stranách. Akceptujte autorovo videnie sveta a štýl a budete odmenení. Bohato.
(rk)
Mária Modrovich: Flešbek (Vlna 2017)
Tretia kniha Márie Modrovichovej rozpráva príbeh jednej ženy alebo jeden príbeh viacerých žien. Nemôžu za sebou zatvoriť dvere a ignorovať svet. Vnímajú jeho malosť i nesmiernosť.
Život sa triešti na momenty. Spojiť ich do logického celku je úloha takmer nesplniteľná. Flešbek dáva zmysel až po úplnom prečítaní. Pointu objaví len citlivý a vytrvalý čitateľ.
(lj)
Jana Micenková: Sladký život (Marenčin PT 2017)
Jana Micenková znižuje vekový priemer tohtoročných finalistov súťaže. Dramatička, dramaturgička, poviedkarka, v každom smere má zrejme nakročené k úspechu. Jej zbierka poviedok nesie titul Sladký život, čo na základe prečítaného môže byť myslené len ironicky. Postavy jej príbehov sú uzavreté vo vlastnom mikropriestore, z ktorého sa buď nemôžu, alebo nechcú dostať. Písať o šťastných dvojiciach nie je zaujímavé, na to prišiel už Tolstoj, a Micenková sa toho dôsledne drží.
(bbg)
Richard Pupala: Čierny zošit (Marenčin PT 2017)
Richard Pupala ponúka zlo nenápadné, nezhmotnené. Nie, nedejú sa žiadne hlučné vraždy, býva to len náznak, predstava, niečo, čo sa vždy dá vysvetliť ako halucinácia, duševná porucha. Sú to len malé poštuchnutia, ktoré však stačia na to, aby sa obeť nenávratne zrútila z hrany, na ktorú ju zlo svojím pôsobením dostalo. Autor pozbieral deväť príbehov, v ktorých je všetko inak, ako sa zdá. Znepokojivé odlišnosti, viditeľné len očami hrdinov poviedok, mávajú fatálne následky.
(bbg)
Vanda Rozenbergová: Muž z jamy a deti z lásky (Slovart 2017)

Približne v čase, keď začína mať štandardný čitateľ domácej prózy podozrenie, že Rozenbergovej text je síce zaujímavé čítanie s množstvom povšimnutia hodných pasáží a mikrozápletiek, ale čoraz neodbytnejšie musí odolávať otázke, prečo by takéto niečo mal čítať aj ďalej, nastane v tomto príbehu okresného formátu brutálny zvrat a do konca idete bez prestávky na divokom márquezovskom koni stále pridávajúc na zbesilom tempe.
(rk)
Alexandra Salmela: Antihrdina (Artforum 2017)
Svet po ekologickej katastrofe nie je temná vízia, ale skutočnosť, v ktorej žijeme. Len sme si to nevšimli. Alexandra Salmela sa rozhodla neslovenským neomodernistickým experimentálnym spôsobom opísať svet, v ktorom sú doma divoké vízie, mytologické bláznovstvá, extrémne filozofie a ľudia, ktorí túžia, len celkom nevieme, či to ešte má zmysel. Salmelin text je dekonštruovaným rozprávaním, ktoré sa nečíta ľahko, ale zato ponúka veľa parádnych pasáží.
(mk)
Dušan Vicen: Dotyk s absolútnom (ACAPU 2017)
Vicenov štýl pripomína niečo medzi Houellebecqom a Kadlečíkom, zaznelo na krste knihy – a bolo to presné. Vicen prišiel s druhou prózou po dvadsiatich rokoch - de facto ako neznámy autor. Odmenený je pozorný čitateľ, lebo Vicenov typ písania si takéto čítanie vyžaduje. A potom sa zahĺbite do textu, v ktorom nuansy a príbehy a zmysel pre sarkastický humor privedú knihu podľa odbornej poroty až do finále Anasoft litery.
(rk)
Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (Slovart 2017)

Nejde o román určený výlučne pre schizofrenikov, ale tému rozdvojenia Vilikovský uchopil s veľkým nadšením. Skutočné postavy sú vlastne iba myslené. Autor ponúka svojskú zmes človečiny a excentrizmu. Vilikovský má dovolené všetko a toto privilégium si užíva. V slovenskom kontexte na neho zatiaľ nikto nedorástol.
(lj)