Prekladatelia zväčša nesvietia na obálkach kníh – a to je škoda. Na rozvoji nášho jazyka majú leví podiel, pretože často sa s prekladom literárneho textu pasujú a musia zo slovenčiny vytĺcť aj neopozerané a nové slovné fígle. Mária Štefánková je jednou z našich najlepších prekladateliek a navyše dlhé roky viedla dnes jubilujúcu edíciu prekladov súčasnej literatúry vydavateľstva Slovart MM.
Poznám mnohých milovníkov kníh, ktorých snom (často realizovaným) je písanie kníh. Ako sa človek rozhodne pre prekladateľstvo?
Aj ja som takou milovníčkou kníh. Od detstva som písala básničky a poviedky a snívala som o svojej knižke. To, že sa mi tento sen zrealizoval už aspoň tridsať ráz, nie je v tejto chvíli podstatné. Prekladať som začala na strednej škole, keď nás pani profesorka Šormová prinútila na každú hodinu angličtiny preložiť pol strany nejakého textu. Zistila som, že ma to nesmierne baví. V bývalej predajni Sovietskej knihy bolo kedysi dostať množstvo lacných paperbackových knižiek s cudzojazyčnými textami na rôznej úrovni, texty svetových autorov, niekedy originálne a našli sa aj prepísané jednoduchými výrazmi, bola to veľká pomoc pri štúdiu cudzích jazykov. Tam som objavila napríklad čaro poviedok O´Henryho.
Ďalší krok k prekladateľstvu bola moja študijná špecializácia, slovenčina – angličtina. Dokonale ovládať svoj vlastný jazyk je pre prekladateľa nevyhnutné. A úplne zlatým klincom je môj čiastočne taliansky pôvod, taliančinu mám v krvi po babičke. Preto prekladám predovšetkým z taliančiny.
Musím povedať, že som celý život pracovala so slovom – ako vydavateľská redaktorka, ako novinárka – a prekladom na voľnej nohe som sa živila len rok. Inak som vždy prekladala popri zamestnaní a starostlivosti o rodinu, v noci, cez víkendy. A luxus celodenného sedenia pri preklade si môžem dopriať až teraz, v dôchodku. Je to skvelé.
Podľa čoho si vyberá prekladateľ autorov? Alebo dostávate od vydavateľstva len požiadavku, toto by sme chceli preložiť?
Ak sa prekladateľovi nejaký text páči, môže ho ponúknuť vydavateľstvu a môže mať aj šťastie, že sa bude hodiť do edičných plánov. Ja to mám kombinované – väčšinou ma oslovujú vydavateľstvá s titulmi, ktoré by chceli preložiť. Ale neraz sa mi podarilo aj ponúknuť na vydanie knihy, ktoré sa mi veľmi páčili, a už pri čítaní som uvažovala o prekladateľských riešeniach, a vydavateľstvo ich prijalo. Ak sa mladý prekladateľ snaží takto núkať titul na preklad, mal by si vopred zistiť koncepciu vydavateľstva, jeho zameranie. Vtedy má nádej na úspech. Ja som už v pozícii, že si vyberám, čo budem robiť.
Aký je vzťah medzi autorom a prekladateľom? Dostali ste sa do situácie, keď ste s autorom konzultovali a bolo vám niečo nejasné z textu?
Zvyčajne si musím poradiť sama, lebo autori sú často nedostupní, prípadne aj mŕtvi. Ťažko sa dá spojiť napríklad s Alessandrom Bariccom, ktorý komunikuje výlučne cez agenta. Alebo Paolo Giordano – hoci je v osobnom styku veľmi milý, na e-maily neodpovedá, nemá na to čas, lebo píše a nechce sa rozptyľovať. Ale mám našťastie aj takého autora, s ktorým intenzívne a veselo komunikujem. Volá sa Matteo Strukul a momentálne prekladám tretí diel jeho štvordielnej trilógie (to nie je mentálny preklep, štvrtý diel dopísal dodatočne, po ohlásení trilógie) o histórii slávneho florentského rodu Mediciovcov. Ak mám o niečom pochybnosti, napíšem mu na facebook a vzápätí mám odpoveď. Je to obrovská výhoda.
Viacero vašich prekladov vyšlo v edícii MM vydavateľstva Slovart, ktorá sa „dožíva“ dvadsiateho výročia svojej existencie. Ako vnímate túto edíciu? Prečo je zaujímavá?
MM-ka je moja srdcovka. Skratka MM znamená slovo „milénium“ a myšlienka založiť takúto edíciu vznikla na rozhraní tisícročí. V Slovarte ju založil a istý čas externe viedol Roman Brat, ktorý vymyslel aj jej koncepciu a celkové smerovanie. Ja som ju po ňom prevzala a jej editorkou som bola približne desať rokov. Bola to pre mňa práca snov. Vychádzajú tam krásne, hodnotné knihy, povedala by som, že sú to drobné diamanty literatúry z celého sveta, ktoré nikdy nebudú komerčne superúspešné bestsellery, ale náročného čitateľa rozhodne nesklamú. MM-ka bola pre mňa vždy zárukou kvality a zdrojom čitateľskej rozkoše.
Kedysi prekladateľ čítal knihu, prepisoval ju rukou či strojom do svojho jazyka, kontroloval v slovníkoch, čo potreboval. Dnes máme prekladateľské „automaty“, programy, ktoré dokážu previesť z jazyka do jazyka text. Uľahčuje to prácu?
Mne automatické prekladače rozhodne prácu neuľahčujú. Aj ja som začínala tak, že som rukou do zošita písala preložený text a prácne som si ho zredigovaný prepisovala na písacom stroji Consul. A okolo písacieho stola som mala celé stohy slovníkov a encyklopédií. Dnes si už prácu bez počítača a internetových slovníkov ani neviem predstaviť. Ale nikdy, naozaj nikdy som pri práci nepoužila automatický prekladateľský program. To by sa v prípade beletrie ani nedalo. Preklad nie je jednoduché „prevádzanie textu z jazyka do jazyka“. Počítač nevie pracovať s viacerými významami slov, s drobnými nuansami jazyka, ktoré robia literatúru literatúrou. Možno sa časom dočkáme aj toho, ale zatiaľ je každé moje písmenko výsledkom poctivej práce môjho prekladateľského mozgu.
Na konte máte množstvo skvelých prekladov autorov ako Calvino, Baricco, Giordano a ďalších. Ako sa dá vžiť do jazyka či priam myslenia iného autora? Nepolemizovali ste niekedy s autorom, že vy by ste ten príbeh vymysleli lepšie?
Nie, v tomto som veľmi disciplinovaná. Autorský text je pre mňa posvätný, nemám tendenciu vylepšovať ho. Môžem len odstrániť vyložené drobné lapsusy, ako boli napríklad zemiaky na trhu v stredovekej Florencii – päťdesiat rokov pred objavením Ameriky. Autorovi som o tom s úsmevom napísala, on sa chytil za hlavu, zemiaky sme nahradili repou a bolo po probléme. Keby som nemala možnosť dohodnúť sa s autorom, tak tie zemiaky šupnem do koša potichu sama a nikto by si nič nevšimol. Ale viac naozaj nesmiem.
Vžívanie sa do myslenia autora niekedy ide ťažko a zložito. Keď som prekladala Itala Calvina, stalo sa mi, že som rozumela vo vete každé slovo, a pritom mi veta nedávala zmysel. Vetu som si napísala a pod každé slovo som si podpísala jeho druhý, tretí, štvrtý... význam a lúštila som to ako skladačku, ako krížovku. Alebo tie zložité, dlhočizné súvetia Alessandra Baricca!
Čo potrebujem okrem znalosti jazyka, aby som vedel prekladať?
Znalosť jazyka – cudzieho a predovšetkým svojho vlastného – je naozaj základná, nevyhnutná. Treba mať schopnosť štylizovať, aby text nikde nezadŕhal a pekne plynul. Treba mať čo najlepšie slovníky, internetové aj papierové, čím viac – prekladové, terminologické, frazeologické. Nevyhnutný je kontakt so živým jazykom a chuť stále sa ho učiť, neologizmy pribúdajú každý deň. Dôležité je aj technické vybavenie – kvalitný počítač s prístupom na internet, kde sa reálie dajú dobre overovať a je tam aj množstvo dobrých slovníkov. Z fyzických predpokladov je skvelé mať trpezlivosť dlho sedieť, sústrediť sa a dlhé hodiny hľadieť na obrazovku. Dobrý text na preklad a seriózneho vydavateľa.
A nakoniec povzdych: často sa stáva, že sa v recenziách, v katalógoch či iných materiáloch o knihách zabúda uviesť meno prekladateľa. Ľudia, keby ste vedeli, koľko je za tým práce!
Mária Štefánková (zdroj: FOTO - Google/images)Prekladateľka Mária Štefánková sa narodila v Nitre. Lásku k taliančine získala po babičke, Talianke, ktorú si z Piavy priviezol jej starý otec. Študovala síce anglický jazyk a slovenskú literatúru, ale bella Italia v jej srdci zvíťazila aj pri práci. Dlhé roky pôsobila ako redaktorka vo vydavateľstvách. Sama je autorkou viacerých kníh pre deti. Okrem literatúry sa venuje aj zborovému spevu a vnúčatám.
