Mal nehorázne až kacírske myšlienky. Peter Krištúfek si tu musel dávať pozor na humor

BRATISLAVA. Chystali sme v SME tému o slovenských detektívkach. Pýtali sme sa, kto by nám o nich vedel strhujúco porozprávať.

Zavolajme Petrovi Krištúfkovi! Chystali sme v SME prílohu o Julovi Vernovi, tipovali sme, kto by v nich mohol mať najlepší prehľad. Zavolajme Petrovi Krištúfkovi.

Písali sme aj samovraždách, písali sme o pohnutých dejinách 30. rokov minulého storočia, písali sme o kurióznych knihách. Vždy sa nám pri tom vynorilo to isté meno. Peter. Peter, ten by o tom vedel porozprávať.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Osobnosti spomínajú na Petra Krištúfka: Bol jedným z najnadanejších, mal hroznú smolu Čítajte 

Pozerať sa takto na slovenského spisovateľa, z pohľadu novinára, je mimoriadne redukujúce. Pre vystihnutie jeho osobnosti je však napriek tomu dôležité.

Bol to úprimný kamarát, pracovitý tvorca a skvelý partner do debaty, pretože sa čulo zaujímal o svet a ľudský život a vedel sa stotožniť s jeho rozmanitými prejavmi.

Alebo ich aspoň vedel pochopiť.

Nestihol to všetko prejaviť, zomrel pri nehode autobusu vo veku 44 rokov. Možno keby Slovensko nebolo také konzervatívne, ako mal vo zvyku poznamenať, jeho projektom a umeleckému názoru by sa darilo viac.

Vo svete psychopatov

Som striktný filmový antiromantik, hovoril. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU, školu, na ktorej "sa pestuje dojem, že psychologická a sociálna dráma je svätým grálom kinematografie".

Peter Krištúfek (1973 - 2018). (zdroj: ARCHÍV P.K.)

Po štúdiu chvíľu čakal, potreboval si sám v sebe sformulovať, ako budú jeho filmy vyzerať.

Bolo mu však jasné, že to nebudú sociálne drámy ani preromantizované rustikálne príbehy, ani bezpríbehové zlátaniny o vzťahoch, ktorým sa nedá uveriť.

Chcel nadviazať na Dušana Hanáka a vrátiť do hry mestského človeka. Jeho intímny svet a samotu ukázal vo filme Viditeľný svet.

Ivan Trojan v ňom hrá muža zo sídliska, ktorý sústavne z okna sleduje rodinu naproti a invazívnym spôsobom sa k nej pokúša priblížiť. Keď ho v roku 2011 uvádzal festival v Karlových Varoch, české médiá písali, že je to príbeh o psychopatovi.

S tým zapolemizoval. "Moji kamaráti psychológovia hovoria, že slovo psychopat má širokú a voľnú definíciu a že podľa nej sme psychopatmi všetci. Aj oni, aj ja," vravel v rozhovore pre SME. "Keby sme si navzájom nahliadli do našich trinástych komnát, mohli by sme vidieť veľa zvláštností, bizarností a násilia. Preto ich zvyčajne nikomu neukazujeme."

Viditeľný svet Peter Krištúfek nakrútil napriek tomu, že sa mu nedarilo v scenáristických súťažiach.

Keď hľadal podporu, komisie mu vyčítali mieru štylizácie, násilia, nevedeli jeho príbeh žánrovo zaradiť a boli z toho zmätení.

"Prečo by sme sa mali báť násilia? Čo je to za hodnotenie scenára?" pýtal sa.

Možno by sa viac hodil do škandinávskej kinematografie, hovoril, že je aj geografickým fanúšikom severských krajín. Oceňoval, že tam dá človek človeku pokoj a nikto zbytočne nevykrikuje. "Okolie vám necháva priestor na vnútornú slobodu. Tu vás až priveľmi zaťahujú do svojich predstáv o sebe aj o vás," vysvetľoval.

Ako cudzinec sa na Slovensku trochu cítil, aj keď prišlo na humor.

Vo Veľkej Británii by sa mu nikto nečudoval, tu si vraj musel dávať pozor, čo povie, aby neprestrelil a niekoho sa nedotkol.

Podivíni ho trénovali v empatii

Predpokladal, že zmysel pre čierny humor plynul z jeho citlivosti voči svetu. Potreboval ju prekryť, potreboval svoje citlivé hrany obrusovať "nehoráznymi až kacírskymi myšlienkami". Hovoril: "Čierny humor a drsná irónia, ktorú u mňa nájdete, svedčí o tom, že ich napísal niekto veľmi zraniteľný a takto sa mu bezpečnejšie komunikuje so svetom."

S čiernym humorom písal scenár k filmu Moja prvá a druhá samovražda. Nikdy nechcel spáchať samovraždu a veril, že diváci pochopia, že nechce vážnu tému zľahčovať. Na papieri vytvoril hrdinov, ktorí majú síce samovražedné sklony, no ich väčší problém je, že potrebujú na seba upozorniť.

"Zo svojho okolia poznám takých pomerne veľa, mal som sa kým inšpirovať," hovoril a vôbec sa nečudoval, že podivíni sa okolo neho množili. "Nepopieram, že je to zvláštne, ale mňa to s ostatnými ľuďmi vlastne ani nebaví. Ľudia s čudným správaním ma trénujú v empatii, ľahšie sa mi potom píše."

Film Moja prvá a druhá samovražda sa Petrovi Krištúfkovi nepodarilo nakrútiť. Nenakrútil ani scenár Pištoľ, čo mal byť psychologický film o násilí.

Medzitým mu však vychádzali knihy.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Dado Nagy o Petrovi Krištúfkovi: Mystifikáciou si ma úplne získal Čítajte 

"Keď človek vstúpi do politiky, je to ako keby sa nechal od hlavy po päty natrieť hovnom. Prvá jeho starosť je, ako to postupne, po maličkých kúsočkoch zo seba dostať. Ale potom... Potom si jedného pekného dňa povie, že veď načo," stojí v jeho knihe Šepkár z roku 2008. Veľmi vtipne v nej vystihol novodobého slovenského politika, človeka, ktorý sa dostal k moci v postkomunistickej krajine v prvých rokoch kapitalizmu.

O štyri roky neskôr napísal jednu z najlepších kníh súčasnej slovenskej literatúry - Dom hluchého. Vytvoril v ňom plastický obraz z posledného storočia slovenských dejín, cez postavu muža, ktorý prežil množstvo zmien, viacero štátnych útvarov aj niekoľko režimov. Vtedy sa tešil, že môže žiť práve tu.

"Keby som sa narodil vo Francúzsku, žil by som v krajine, ktorá má bohatšiu históriu. Ale na písanie Domu hluchého by to nebolo správne miesto. Dejiny 20. storočia boli zaujímavejšie v strednej Európe, boli divoké, brutálne, absurdné a zároveň zábavné," hovoril.

Pri písaní vtedy pozbieral množstvo historických dokumentov, až by mohol z nich štátnicovať, nakoniec ich uplatnil v konceptuálnom Atlase zabúdania. Bola to kniha spomienok, začínala sa pri roku 1914 a končila sa pri roku 2014, ku každej číslici priradil jeden text. Telegram, správu, nariadenie, rozsudok, stranu z denníka, báseň alebo rozhovor. Rok 1921 napríklad ilustroval kúsok životopisu jeho starého otca, pretože bol pri zakladaní komunistickej strany - z ktorej ho čoskoro vyhodili.

Vyjde mu provokatívny román

V apríli pred dvoma rokmi ešte stihol vydať knihu Telá, bolestivé udalosti v rodine ho pobádali uvažovať o intímnych vzťahoch a telesnosti. Potom sa už staral o dedičstvo Kornela Földváriho. Zblížili sa, mali spoločnú lásku k mayovkám a detektívkam, nedávno vyšla kniha ich rozhovorov, ktoré nahrávali niekoľko rokov. Volá sa Kornel Földvári: O sebe.

Peter Krištúfek sa snažil, aby z jeho veľkej zbierky kníh vznikla knižnica, nakoniec ju prijme Slovenská národná galéria.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Verne potreboval len kokaínové víno a elektrinu, aby vytvoril fenomén (rozhovor) Čítajte 

Popritom nikdy nepovedal nie, keď sme ho z denníka SME poprosili, aby napísal nejakú recenziu, zhodnotil seriál, film, pomenoval úroveň slovenskej kinematografie a televíznej tvorby. Nikdy sa nebál povedať svoj názor, nikdy nedbal na to, či si niekoho znepriatelí a pripraví sa o prípadnú finančnú podporu.

Poslednú správu sme od neho dostali pred dvoma týždňami. Tešil sa, že s producentkou Zuzanou Mistríkovou a hercom Ivanom Trojanom bude nakrúcať film Ema a Smrtihlav - podľa vlastnej rovnomennej novely a spomenul provokatívny román, ktorý vyjde čoskoro. Na otázku, čo nové uňho doma, kde už žila aj ročná dcérka Olívia, odpovedal príznačne, so smajlíkom na konci vety: "Mám sa celkom dobre, len akosi tento rok veľa pracujem."

V autobuse z Banskej Bystrice do Zvolena, ktorý havaroval pri Badíne, sa viezol za pracovnými povinnosťami. V banskobystrickom rozhlase nahrával svoju reláciu o modernej interpretácii klasických textov.

Že aj také robí, ani nestihol spomenúť.