Krásavcov a klaďasov hráva nerád, ale zmieril sa s tým, naposledy ako jedna z ústredných postáv seriálu Hotel. Že sa mu z tejto škatuľky dobre zabrusuje do rafinovanejších charakterov, dokazuje povedzme jeho postava v Dostojevského Zločine a treste.
Najradšej zo všetkého skladá hudbu, z divadla ju s kapelou vytiahol na koncertné pódiá. Nehrá však do skoku politikom, práve naopak. K pokrytectvu ako k našej národnej vlastnosti sa nechce hlásiť.
Nateraz projekt kapely ukončil, posledný koncert mala v decembri. Boli to krásne štyri roky, som šťastný, že som také niečo zažil, hovorí herec, hudobník a režisér MILO KRÁĽ.
Čo ste si od seriálu Hotel sľubovali?
"Zaujal ma najmä štýlom nakrúcania – točilo sa záberovou technikou. Prepracovanejšia výtvarná a kompozičná stránka je v seriálovom živote u nás stále výnimočná.
Okrem toho som bol zvedavý na spoluprácu so Zuzkou Konečnou a vôbec s celou partiou hercov či s režisérom Michalom Kollárom, ktorého považujem za veľmi invenčného človeka. Jednoducho, chcel som zažiť nakrúcanie, ktoré sa približuje filmovému."
Čo si myslíte o pokračovaní série?
"Pokiaľ viem, je napísané, televízia mala aj víziu vianočného dielu, ale všetko závisí od sledovanosti. To, že niečo sa natočí s filmársky zaujímavejšou ambíciou, ešte nemusí znamenať komerčný úspech. Veď si priznajme, že televízie roky kŕmili divákov dosť lacným brakom. Z tohto pohľadu si skôr myslím, že Hotel pokračovanie mať nebude."
Aký je rozdiel, keď sa seriál točí záberovou technikou?
"Idete po jednotlivých záberoch a smeroch natáčania. Potom scénu presvietite, presuniete kamery a točíte zábery z ďalšieho smeru. Je to náročnejšie, ale obrazovo hodnotnejšie, kvalitnejšie, krajšie, môžete pracovať s hĺbkou obrazu aj s uhlom snímania.
Pri klasickom seriálovom nakrúcaní musíte umiestniť tri kamery do takých uhlov, aby si vzájomne neprekážali, potom však cítiť, že obraz je plochejší. Pre produkciu je, samozrejme, hlavný rozdiel ten finančný."
Myslíte si, že scenár Hotela si zaslúži tento nákladnejší spôsob nakrúcania?
"Určite áno. Poteší to vnímavých divákov a autorom dá skvelú spätnú väzbu – čo funguje a čo nie. Napríklad prvá časť na mňa zapôsobila dosť ‚zapratane‘ - priveľa dejových liniek, trochu chaos vnemov a situácií.
Druhá bola, naopak, presne taká, aká by mala byť – s jasným príbehom aj s možnosťami, ako sa s obrazmi pohrať bez toho, aby sme diváka zmiatli.
Tretia časť opäť scenáristicky vajatala, akoby jej chýbal plynový pedál, a ďalšia časť bola zase výborná. Je to však zaujímavý experiment a prial by som mu, aby bol úspešný. Lebo robiť na ňom bola radosť."
Kedy nie je?
"Keď robíte seriál ako na páse, je to oveľa vyčerpávajúcejšie. Nie pre prácu samotnú, ale najmä preto, že sa ide v ústrety domnelému vkusu diváka a len zriedkavo sa vytvára priestor pre invenciu tvorcov."
Máte so seriálom aj režijné skúsenosti. V takej pozícii je to lepšie?
"Robím Rodinné a Susedské prípady, kde sú dosť jasne nastavené mantinely, ktoré človek len tak neposunie. Vyrábate dvanásť obrazov denne v exteriéroch, kde s vizualitou veľmi nepohnete a veľa toho nenašpekulujete, ale môžete sa čo-to priučiť, overiť si schopnosť pracovať s hercami, so štábom.
A najmä vyskúšate svoju schopnosť improvizovať. Som tri roky po štúdiu réžie, zatiaľ som sa vyšplhal po túto latku."
Začali ste s ňou teda pomerne neskoro. Prečo?
"Bolo to po tom, čo som v roku 2008 odišiel z vedenia martinského divadla a nevedel som, kam sa mám vrhnúť. Dostal som ponuky z Novej scény a z Nitry, tak som si vybral druhú možnosť, no ukázalo sa, že s prostredím sa akosi neviem zžiť."

Chýbala vám vedúca funkcia?
"Možno. V Martine som bol umelecký šéf a mal som pod rukami aj smerovanie divadla. Tá práca ma veľmi bavila, pretože som sa ocitol vo výbornom tíme ľudí s Monikou Michnovou či Robom Mankoveckým a spolu s umeleckým súborom sa nám darilo posúvať divadlo dopredu, získavať si publikum, založili sme festival Dotyky a spojenia, ktorý funguje dodnes.
Mal som skrátka pocit, že to funguje dobre, ale zriaďovateľ, žilinská ‚vucka‘ asi nie – vo výberovom konaní zvolili nového riaditeľa. Vtedy som dal výpoveď. V Nitre som si potom uvedomil, že ma vlastne vždy lákala filmová réžia, len som o nej nič nevedel. Tak som si na to v tridsiatich troch rokoch trúfol."
Prečo ste neskúsili zostať v martinskom divadle?
"Nebolo to pre mňa možné, nechcel som tam zostávať. V pozadí sa odohrával klasický slovenský príbeh – využiť rekonštrukciu divadla na uliatie si peňazí. Dohodlo sa na nich celé vtedajšie politické spektrum. Od krajského šéfa SDKÚ, ktorý mal zároveň stavebnú firmu, cez šéfa VÚC za HZDS.