Režisér gastronomického cestopisu: Neznášam bryndzové halušky, radšej chodím cestou necestou

V krajinách, kde to pre cestovateľa nebýva bezpečné, si režisér TIBOR PATAY vždy spomenie, na akom dobrom mieste sa narodil. Zo Slovenska ho však predsa stále ťahá preč, chce spoznávať chute a vône ďalekého sveta.

Práve tam si ešte viac uvedomuje, ako kultúra odráža úroveň a zrelosť spoločnosti a keď ju politika priškripne, dusí sa celá krajina.

Pred pár rokmi dostala jeho cestovateľská vášeň podobu dokumentárneho cestopisu o gastronómii. Relácia Cestou necestou mu odvtedy potvrdzuje, že ľudia na Slovensku vedia byť otvorení a majú radi rozmanitosť.

Ako sa zrodila vaša relácia?

"Začalo sa to asi tým, že sme s partnerkou zhruba pred piatimi rokmi začali vážne uvažovať, či by sme neskúsili žiť inde ako na Slovensku. Obaja sme odišli z televízie Markíza, kde sme vtedy pracovali.

No ešte kým sme zdvihli kotvy, poslali sme do RTVS námet na reláciu o cestovaní a gastronómii, po akej sme túžili. Prenajali sme si menší domček v Malajzii, vzali sme synčeka, ktorý sa akurát učil chodiť. Po štyroch mesiacoch sa nám televízia ozvala, že námet berie."

Táto výzva vás dokázala vrátiť naspäť?

"Áno, presne táto. Ten projekt sme si vymysleli, vysnívali a len čo dostal šancu, išli sme do toho. Pilotný diel sme nakrútili na Sicílii. Odvtedy seriál pravidelne vyrábame a musím sa priznať, že posledné roky mi výrazne splývajú do jedného obdobia."

Z čoho sa námet zrodil?

"Oboch nás baví jedlo a cestovanie. Ak si dobre pamätám, prvotná idea vznikla na našej ceste v Jordánsku. Bol práve ramadán. Niekde na ceste od Akaby k Mŕtvemu moru nám došiel benzín. Tesne pred západom slnka sa mi podarilo natankovať na jednej malej pumpe.

Poobzeral som sa okolo seba, komu mám zaplatiť, ale nikde nikto. Tak som šiel do neďalekého domčeka. Na zemi sedelo asi desať Arabov okolo veľkého pečeného jahňaťa. Pozreli sa na mňa a ja si zdesene vravím, že som zase raz vpadol nevhod. Opak bol však pravda. Pozvali ma k stolu a boli veľmi pohostinní."

Čo vám pri tom napadlo?

"Že sa opäť potvrdilo, ako jedlo spája kultúry a aké dôležité je ukázať otvorenú myseľ. Tak vznikla myšlienka robiť gastronomický cestopis."

Čo pre vás ako cestovateľov znamená jedlo?

"Či si to pripustíme, alebo nie, je to veľmi podstatná súčasť života. Viacerí možno namietnu, že jedlo je len palivo, čo nás drží nažive. Lenže je to aj zdroj, ktorý môže byť príčinou vojen. Spôsobuje radosť, hnev, odráža vlastnosti civilizácie a krásu prírody."

Cestujete aj s dieťaťom?

"Nakrúcame v najmenšom možnom zložení – režisér, kameraman a zvukár. Moja partnerka s nami teraz necestuje, je so synom doma. Vraví, že je to v poriadku, lebo veľa miest na svete precestovala už predtým. Vyštudovala síce réžiu dokumentárneho filmu, ale chcela vidieť svet, tak išla robiť letušku. Cestovateľská vášeň jej, samozrejme, zostala, stále ju to láka."

Jednotlivými dielmi vášho dokumentárneho cyklu nás sprevádzajú Slováci, ktorí v navštívených krajinách dlhodobo žijú. Ako ich nachádzate?

"Počas prvej sezóny to boli väčšinou kamaráti alebo kamaráti kamarátov, išlo to pomerne hladko. A neskôr to bolo vlastne ešte lepšie, lebo ľudia sa začali hlásiť sami.

Ak som dobre zachytil, mimo Slovenska dnes žije zhruba milión Slovákov, čo je dosť veľké číslo na to, koľko nás žije na Slovensku. Mám skúsenosť, že ak človek hľadá vo svete Slováka, nájde ho úplne všade, aj na malom atole niekde v Tichomorí."

Čo musí spĺňať, aby bol vhodným sprievodcom chuťami krajiny?

"Slovák vo svete nám vie život v krajine najlepšie interpretovať, pozná tamojšie pomery aj pomery v rodnej krajine. Samozrejme, musí byť aj ochotný pred kamerou vystupovať, veď príbeh krajiny rozpráva cez seba.

Práve malý štáb v tomto smere pomáha, je v ňom šanca na bližšie väzby. Kamera hrá rolu kamaráta, ktorému náš sprievodca ukazuje svoj život a čo mu v ňom chutí."

Tibor Patay najradšej cestuje, keď je na Slovensku zima. Ešte dôležitejšie než klíma v teplých krajinách je preňho iné nastavenie ľudských hodnôt. (zdroj: ARCHÍV T.P.)

Aký dlhý čas spolu trávite, aby mohol vzniknúť dokument?

"Na jednu časť to vychádza zhruba päť dní, čo je pomerne krátko, preto našej návšteve musí predchádzať dôkladná príprava. Konkrétne scenáre vznikajú dávno predtým, ako sa s kamerou do krajiny dostaneme. Prídeme už na presne dohodnuté miesto s presne dohodnutými ľuďmi.

Samozrejme, vyskytnú sa aj situácie, ktoré nečakane vyplynú z momentu a okorenia dej, ale inak si všetko vopred zorganizujeme. Sú krajiny, do ktorých sme sa vrátili viackrát, lebo niektoré ich oblasti sú také rozdielne, že sa to oplatí. Napríklad Taliansko či Thajsko."

Vyrážate s každým dielom na novú cestu?

"Snažíme sa pripraviť tak, aby sme nakrútili niekoľko miest naraz počas jednej dlhej cesty. Keď začíname vysielať nové diely povedzme v marci, musíme vyraziť už v decembri, aby sme stihli postprodukciu. Napríklad naposledy sme boli preč dva mesiace a kontinuálne sme nakrúcali niekoľko dielov. Bola to veľmi náročná cesta."

Kadiaľ viedla?

"Po štyroch kontinentoch, od Južnej Ameriky až po Nový Zéland. Navštívili sme tri miesta v Austrálii, Thajsko, ostrov Maurícius, Srí Lanku, Ekvádor, Kostariku, Kolumbiu."

Ako hlboko sa dá pri tom vniknúť do kultúry krajiny?

"Dramaturgia nám dáva pri tvorbe jednej časti k dispozícii pol hodiny vysielacieho času. Teraz napríklad pripravujeme časť z Austrálie, pri ktorej sám v sebe riešim, do akej miery je vôbec zodpovedné v takom obmedzenom čase odkrývať kultúrne aspekty aborigénov.

Je to komplikovaná téma, vhodná na ďalší celovečerný dokument. Jasné, že ide o informácie, ktoré nemožno nespomenúť, navyše cez kultúru vplývajú aj na gastronómiu, ktorá nás zaujíma.

Analyzovať ich podrobne je však pre nás nemožné, hoci napríklad Afrika sa na to vyslovene ponúka, má svoje obrovské problémy, ktoré sa nedajú obísť, s veľkým vplyvom na miestne zvyklosti.